Jóga a kresťanstvo na ceste k dialógu

Mgr. Martin Dojčár

Ústav pre vzťahy štátu a cirkví

Bratislava

túto prednášku som nazval „Jóga a kresťanstvo na ceste k dialógu“. Kto uvedenú problematiku aspoň trochu sleduje, môžeme sa s podivom opýtať: Dialóg jógy a kresťanstva? No to hádam nie! Veď ani posledné udalosti, ktoré rozvírili inak pokľudnú hladinu verejnej mienky na Slovensku, o žiadnom veľkom dialógu nesvedčili. Márne by sme hľadali stopy tohoto starobylého umenia v prudkých a odborne nedostatočne fundovaných výmenách názorov jednotlivých protagonistov veľkej letnej polemiky o zavedení jogových cvičení do škôl. Iste, trocha zveličujem, ale to len účelovo, zámerne. Chcem takto upozorniť na to cenné, čo takéto situácie prinášajú, na posolstvo, ktoré obsahujú. V tejto a podobných udalostiach zaznieva totiž výzva k opravdivému dialógu, výzva k hľadaniu pravdy, porozumenia a prijatia toho druhého, toho, ktorý je „iný“ ako som ja, a iný aj zostane. O umení dialógu si povieme čosi v záverečnej časti prednášky. Skôr ako k nej však dospejeme, zrekapitulujeme priebeh oných udalostí, zamyslíme sa nad tým, čo je to vlastne jóga, pokúsime sa o definíciu náboženstva a budeme uvažovať o tom, či je jóga náboženstvom alebo nie. Kvôli prehľadnosti som látku rozdelil do piatich častí. Štruktúra prednášky teda vyzerá nasledovne:

1. Kauza R.A.S.T.
2. Čo je jóga?
3. Čo je náboženstvo?
4. Je jóga náboženstvo?
5. Dialóg

Po úvodnom vymedzení témy a postupu jej spracovania môžeme teraz pristúpiť k prvému bodu.

1. Kauza R.A.S.T.

V tejto časti sa pokúsim o stručnú rekapituláciu priebehu búrlivej polemiky, ktorá prepukla v súvislosti so zámerom Ministerstva školstva SR uviesť projekt R.A.S.T. – jogové cvičenia v dennom režime práce žiakov všetkých stupňov a typov škôl a príprava pedagogických pracovníkov na ich realizáciu, do slovenských škôl.

Projekt a jeho predkladateľ

Inkriminovaný projekt vypracovala a Ministerstvu školstva SR predložila Spoločnosť Joga v dennom živote. Táto Spoločnosť vznikla v roku 1991 ako občianske združenie za účelom napomáhať prevencii a zlepšovaniu zdravia detí, mládeže a dospelých prostredníctvom jogových cvičení. Svoje poslanie podporovať fyzické, psychické, sociálne a duchovné zdravie obyvateľstva Spoločnosť realizuje prostredníctvom Systému Joga v dennom živote, ktorého autorom je indický duchovný učiteľ Paramhans svámi Mahéšvaránanda. Ten na pokyn svojho duchovného učiteľa, Paramhans svámi Mádhavánandu, opustil v roku 1972 rodnú Indiu, aby šíril v ďalekej Európe „svetlo jogy“, posolstvo legendami opradeného Bhagaván Šrí Díp Nárájan Maháprabhúdžiho, paramgurua svojej línie. Svámi Mahéšvaránanda sa usadil vo Viedni, kde založil ášram a odkiaľ podniká početné cesty do celého sveta. Ako charizmatická osobnosť, nemal tento guru problémy s popularitou. Čoskoro okolo seba zhromaždil oddaných žiakov a založil spoločnosť Yoga In Daily Life, zastrešujúcu jednotlivé národné organizácie, ktoré združujú majstrových žiakov.

Joga v dennom živote je metodicky usporiadaný systém fyzických, dychových, relaxačných a meditačných cvičení zameraný na všestranný rozvoj osobnosti. Jednou z jeho aplikácií je projekt R.A.S.T. V súvislosti so zámerom Ministerstva školstva uviesť tento projekt do škôl a s následným otvorením verejnej „diskusie“, diskusie v úvodzovkách, nadobudla osobitný význam skutočnosť, že centrálne miesto v učení svámiho Mahéšvaránandu patrí bhakti – oddanosti Bohu a duchovnému učiteľovi, ktorý Boha v istom zmysle sprítomňuje.

Ak vnímame projekt R.A.S.T. v širších súvislostiach, ktoré sme tu zhruba naznačili, ak ho vnímame na pozadí, z ktorého vyšiel a ktorého je organickou súčasťou, tak iste chápeme, prečo sa stretol s tak negatívnou odozvou a prečo vyvolal takú vlnu odporu.

Postoj ministerstva školstva

Projekt R.A.S.T. bol Ministerstvu školstva SR predložený v druhej polovici roka 1999. V súlade s obvyklým administratívnym postupom sa Ministerstvo obrátilo na Štátny pedagogický ústav v Bratislave so žiadosťou o odborný posudok. Ten vyznel veľmi pozitívne. Recenzent, PhDr. Jozef Sivák CSc., predložený projekt vysoko ocenil a po určitých úpravách odporučil prijať. Tak sa aj stalo. Dňa 19. 1. 2000 Ministerstvo projekt schválilo a dalo pokyn na vypracovanie učebných osnov a metodických materiálov. Realizácia jeho prvej časti – vzdelávania a výcviku pedagogických pracovníkov v jogových cvičeniach podľa Systému Joga v dennom živote – odštartovala krátko nato. Rozbehli sa prvé víkendové semináre rozvrhnuté na obdobie dvoch rokov. V tom čase už prenikli informácie o príprave projektu na verejnosť. Rozhodné „nie“ k jeho uvedeniu zaznelo z radov cirkví. Kresťanské cirkvi sa jedným dychom zhodne vyslovili nielen proti projektu samému, ale aj proti jóge ako takej. Niektoré výroky ich reprezentantov pritom udivili svojou nekompetentnosťou a pobúrili svojou aroganciou. Ukázalo sa, že chýba čo i len základné porozumenie veci, o ktorej je reč. Pojem jóga nadobudol významy, aké mu skutočne neprislúchajú. Prekrytý hustou clonou predsudkov a nevedomosti, stal sa nočnou morou rušiacou pokojný odpočinok tých, ktorí majú ťažkosti rozpoznať znamenia čias.

Pod sústredeným tlakom cirkví a istej časti verejnosti, minister školstva SR Milan Ftáčnik nakoniec kapituloval. Svoj boj o presadenie projektu R.A.S.T. radšej diplomaticky vzdal. Vzdoroval síce neobyčajne húževnato a zatvrdlivo , takže do poslednej chvíle si nik zo zainteresovaných nebol istý výsledkom, no predsa ustúpil, keď nanovo uvážil situáciu, ktorá sa medzitým povážlivo vyhrotila a nadobudla jasne politický rozmer. Minister, ktorý sám praktizuje jógu podľa Systému Jóga v dennom živote, sa definitívne zriekol zámeru zaviesť kontroverzný projekt do slovenských škôl, či už ako povinný, alebo nepovinný predmet.

Postoj cirkví

Zástupcovia kresťanských cirkví vyslovili zásadný nesúhlas so zavedením jógy do škôl a zároveň vyjadrili ochotu spolupracovať na príprave nového, ideológiou nezaťaženého projektu na ozdravenie detí a mládeže. Svoju argumentáciu postavili na nasledujúcich dôvodoch (vyberáme zo stanoviska Ekumenickej rady cirkví):

§ Výber metódy a riešenia pedagogických problémov bol zaujatý.

§ Systém Jóga v dennom živote bol označený za optimálny bez uvedenia kladov a záporov, ako aj bez porovnania s inými jogovými školami a systémami.

§ Tento systém nie je vedecký. (Na túto skutočnosť upozornil aj psychiater a poslanec SNR za KDH Alojz Rakús, ktorý prehlásil, že projekt R.A.S.T. nebol ani napriek početným dobrozdaniam nielen vedecky overený,  ale nebolo ani preukázané, či nie je v určitých prípadoch škodlivý.)

§ Projekt neposkytuje potrebné záruky nezávislosti učiteľov na osobe a hnutí svámiho Mahéšvaránandu.

§ Manipuláciu žiakov učiteľmi nemožno vylúčiť.

§ Systém nie je nábožensky neutrálny.

§ Z tohto dôvodu bude jeho zavedením porušený zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, ktorý neumožňuje neregistrovaným náboženským spoločnostiam vstup do verejnoprávnych inštitúcií.

§ Zavedením projektu dôjde tiež k porušeniu náboženskej slobody, pretože na štátnych školách sa môže náboženská výchova v rámci vyučovacieho procesu realizovať iba s výslovným súhlasom rodičov.

§ Systém nenadväzuje na kultúrne tradície nášho národa.

Konferencia biskupov Slovenska osobitne kritizovala zámer celoplošného zavedenia jógy bez vedomia rodičov. Všetky cirkvi vzniesli námietky voči autorovi metodických príručiek Paramhans svámi Mahéšvaránandovi a označili jógu za „východné náboženstvo“.

Postoj SAJ

Po počiatočnom váhaní vstúpila do čoraz nepokojnejších vôd polemiky aj Slovenská asociácia jogy, najväčšia „profesná“ organizácia svojho druhu na Slovensku, ktorá momentálne združuje sedem jogových spoločností. Ústami svojich predstaviteľov upozornila na potrebu rozlišovať pojmy. Nie je jóga ako jóga, tvrdila. Jóga v podaní Spoločnosti Jóga v dennom živote má ďaleko od jógy v prevedení SAJ. Zásadná odlišnosť, ako konštatoval aj predseda Ekumenickej spoločnosti pre štúdium siekt Ondrej Garaj, spočíva v úlohe duchovného učiteľa a väzbe na jeho osobu a organizáciu. Lektori SAJ dávajú prednosť samotnej hatha prípadne aštanga jóge bez závislosti na cudzokrajných guruoch. Prezident SAJ, Gejza Timčák pripomenul, že jóga nie je v našom kultúrnom prostredí až takou novinkou, ako sa niektorým javí. Prvé pokusy o jej aplikáciu v rehabilitácii a telovýchove na Slovensku siahajú do 50. rokov 20. storočia. Do škôl sa začali niektoré prvky jógy zavádzať už začiatkom 80. rokov. SAJ v minulosti dokonca viackrát oslovila kompetentné štátne orgány s ponukou programov jógy pre školy, no jej návrhy neboli akceptované.

2. Čo je jóga?

Horúce tohtoročné leto tak trochu prevetralo vedomosti slovenskej pospolitosti o tom, čo už dávno neleží za nedobytne „stráženými“ hranicami jednej malej krajiny v srdci Európy. No nielen vedomosti, to by bolo najmenej, ale aj postoje a ľudské i duchovné kvality jednotlivých aktérov vyšli na povrch. Ukázalo sa, že jóga je jednou veľkou neznámou, čo samozrejme vôbec neprekvapuje. Prekvapuje iné: prístup k problému.

Celá polemika mala možno ešte aj iný rozmer. Otvorila azda príležitosť zamyslieť sa vážne nad naším – konkrétne mojím - postojom k iným, nad mojou schopnosťou akceptácie, nad mojím vzťahom k všeľudskej tradícii. Tých, ktorí sa jógou zaoberajú, mohla zas postaviť pred otázky ako: čím je vlastne táto starobylá náuka pre mňa osobne, ako ju chápem ja konkrétne, aké miesto zaujmem v spektre názorov, kam sa zaradím? Nastal čas rozlišovania a triedenia. Jeden z tých požehnaných okamihov, ktoré Život prináša, aby sme intenzívnejšie hľadali sami seba a svoje miesto vo svete neustálych premien. Čo je teda jóga?

Pojem

„Jóga je zastavenie zmien mysliaceho princípu,“ píše Patandžali vo svojich slávnych „Výrokoch o jóge“ (Joga sútra), klasickom diele jogovej filozofie. A jedným dychom dodáva: „Vtedy Pozorovateľ spočinie sám v sebe.“ Zastavenie alebo spomalenie toku mysle nie je teda samoúčelné a nie je ani cieľom jógy. Je len prostriedkom umožňujúcim preniknúť poza oponu myšlienok do duchovného pozadia osobnosti, do „pozadia“ ktoré sa pri dostatočne hlbokom ponorení (samádhi) odhaľuje ako posvätný, všetkopresahujúci a všetkoprenikajúci „základ“ celej skutočnosti.

Sanskritské slovo jóga má mnoho významov. Ten najvyšší je spojenie, jednota. Jednota, o ktorú v jóge ide, ba ktorá je sama jógou – jednotou, znamená koniec pocitu oddelenosti, nezávislosti, sebestačnosti, koniec egoizmu. Spojenie s duchovným prameňom života, ktorý staroveké upanišady nazývajú átman, prípadne brahma – to je jóga. V tomto zmysle sa pojem jóga významovo kryje s pojmom unio mystica, mystické zjednotenie. Niekedy sa preto tieto výrazy voľne zamieňajú. Ako synonymá označujú jednu a tú istú skutočnosť, ktorú vo vlastnom zmysle slova nemožno nijakým spôsobom označiť, vyjadriť, či uchopiť, pretože je nevyjadriteľná, nevysloviteľná, zmyslami ani rozumom nepostihnuteľná. A predsa JE. Prevyšuje človeka ako nebo prevyšuje zem, a zároveň mu je „na dosah“ v jeho vlastnom duchovnom srdci.

Druhý základný význam slova jóga je prostriedok, nástroj, cesta, metóda atď. V tomto zmysle je jóga duchovnou cestou, spirituálnou metódou zameranou na dosiahnutie skúsenosti univerzálneho Ducha. „Nie je len súborom cvičení, ako sa nesprávne chápe, ale spôsobom života, ktorý je zameraný na priame poznanie Boha v nás.“ (VACEK, Jiří: O Bibli a jejím učení 6, s. 18)

Pokiaľ ide o metódy, tých je celá rada. Základné sú štyri: karma, bhakti, radža a džanána jóga. Ich kombináciou vznikajú ďalšie. Celkovo môže byť jogových ciest nespočetné množstvo. Na Západe sa jógou obyčajne rozumie hathajóga. Tá je však len jednou z mnohých jogových disciplín. Za klasickú sa považuje Patadžaliho osemdielna aštanga či radža jóga.

Princíp pôsobenia

Metóda jógy spočíva vo všeobecnosti v odvrátení pozornosti od všetkého, čo nie je cieľom jogínovho snaženia a následnom privrátení takto uvoľnenej pozornosti k predmetu jeho sústredenia. Jogín teda používa dva postupy: negatívny, ktorým ruší spojenie so všetkým, čo nie je Boh, a pozitívny, ktorým sa na Boha priamo sústreďuje.

Miesto v dejinách Indického myslenia

Encyklopédia Britannica pod heslom jóga uvádza: „Jóga (sanskritsky „spriahnutie“, „spojenie“) je jedným zo šiestich ortodoxných systémov (daršana) Indickej filozofie. Svojím vplyvom zasiahla mnohé školy Indického myslenia. Jej základným textom sú Patandžaliho Jóga sútry (cca 2. st. pr. Kr.?)“

Filozoficky je jóge blízky ďalší z ortodoxných systémov - sánkja. V krajine svojho pôvodu, Indii, jóga nebola počas celej svojej dlhej histórie siahajúcej až k samým počiatkom kultúrnych dejín ľudstva, považovaná za náboženstvo. Svetoznámy fenomenológ a historik náboženstiev Mircea Eliade vo svojich monumentálnych Dejinách náboženských predstáv a ideí píše, citujem:

„Prvé presné odkazy na jógické techniky sa objavili v bráhmanách a predovšetkým v upanišadách. No už vo védach je reč o niektorých askétoch a extatikoch, ktorí ovládajú mnoho parajógických praktík a majú „nadprirodzenú moc“. Keďže termín jóga pomerne skoro označoval každú asketickú techniku a každú meditačnú metódu, stretávame sa s jógickými praktikami takmer v celej Indii, v bráhmanských kruhoch, u buddhistov i u džinistov. No popri tejto predsystémovej celoindickej jóge sa postupne utvárala jóga-daršana, „klasická jóga“, ako ju neskôr formuloval Pataňdžali v svojich Jóga-sútrach. Tento autor sám priznáva (J.-s., I, 1), že vlastne len zozbieral a vydal tradičné jógické doktríny a techniky. Pokiaľ ide o Pataňdžaliho, nevieme o ňom nič. Nevieme ani len toľko, či žil v 2. storočí pred Kr. alebo v 3. či dokonca v 5. storočí nášho letopočtu. Medzi technickými návodmi zachovaných tradíciou zachytil tie, ktoré preverila stáročná skúsenosť. Pataňdžaliho osobný prínos k teoretickému rámcu a metafyzickému základu týchto praktík je minimálny. Pataňdžali len v hlavných líniách prebral sánkjové učenie, ktorému nadradil dosť povrchný teizmus. Klasická jóga začína tam, kde končí sánkja. Pataňdžali totiž neverí, že metafyzické poznanie môže samo osebe viesť človeka k oslobodeniu. Poznanie len pripravuje pôdu na získanie slobody, ktorá sa dosahuje pomocou jednej asketickej techniky a jednej meditačnej metódy.“ (ELIADE: Dejiny náboženských predstáv a ideí II., s. 55-56)

Doplňujúca poznámka: Charakter tejto prezentácie neumožňuje zachytiť fenomén jogy v dostatočnej šírke, hĺbke a rozmanitosti. Téma si vyžaduje podstatne rozsiahlejšie spracovanie. Prípadných záujemcov o problematiku odkazujeme na komplexnejšie pojednania, ako napríklad: „Joga. Nesmrteľnosť a sloboda“ Mircea Eliadeho, na edičnú rada Najvyššia jóga a mystika Jiřího Vacka, diela manželov Tomášových, knihy André van Lysebetha, Šrí Aurobinda a iné.

Záverom zhrňme: Je nutné rozlišovať medzi jogou ako takou a jednotlivými aplikáciami jógy v rozličnom socio-kultúrnom, resp. náboženskom kontexte. V prvom prípade sa jedná o jógu ako duchovú disciplínu, cestu spirituálneho rozvoja založenú na univerzálne platných princípoch duchovného života, kým v druhom prípade ide o fenomén tzv. novej či netradičnej religiozity. Tieto dva významy sú nezlučiteľné, nezameniteľné a navzájom neprevoditeľné.

3. Čo je náboženstvo?

„Ľudské myslenie sa rozličnými cestami usilovalo vyjadriť to, čo sa skrýva pod pojmom náboženstvo. Náboženstvo je však tak mnohovrstvový jav, že je ťažko jednoznačne vyjadriť jeho podstatu... Vari nijaký iný pojem nebolo tak ťažko definovať ako náboženstvo.“ Týmto nie príliš optimistickým tvrdením začína svoj úvod do vedy o náboženstvách (Religionistika. Veda o náboženstvách sveta) nestor slovenskej religionistiky prof. Ján Komorovský. A skutočne, je zarážajúce, že napriek toľkým pokusom a takému úsiliu, aké bolo venované výskumu fenoménu náboženstva počas posledných dvoch storočí, sa bádatelia dodnes nezhodli na jeho definícii a neujednotili na jeho interpretácii. Laikovi nezostáva preto nič iné, ako len s počudovaním konštatovať, že konsenzus sa zatiaľ v tejto veci nekoná. Odborník naproti tomu vníma problematiku diferencovanejšie. Chápe zložitosť témy, vníma pluralitu prístupov i jemné odtienky, ktoré dotvárajú hlavné kontúry výskumov. Vie, že definícia nie je koniec koncov jediným možným východiskom, ani zmyslom a cieľom náboženských štúdií. Hľadá a študuje preto znaky spoločné viacerým náboženským systémom a postupne vypĺňa pojem týchto ...kritérií stále jemnejším obsahom. Na definíciu pritom ale nemusí vôbec rezignovať. Je mu totiž nad slnko jasnejšie, zvlášť po skúsenostiach, ktorými religionistika prešla, že len takýmto spôsobom sa možno vyhnúť úskaliam implicitných definícií zaťažených ideologickými predpokladmi. Preto ani my, v našom vlastnom záujme, neunikneme akejsi predbežnej definícii. Skôr, ako sa však o ňu pokúsime, ozrejmime si, čo vôbec definíciou rozumieme a čo od nej môžeme očakávať.

Úlohou definície je predstaviť niečo, čo je ešte neznáme, pomocou niečoho, čo je už známe. Definícia nás teda prostredníctvom definujúcich termínov (definiens) oboznamuje s tým, v akom zmysle sa bude definovaný termín (definiendum) ďalej používať. Z toho vyplýva, že definícia nie je výpoveďou o veci samej. Ako taká môže byť vhodná, menej vhodná, alebo nevhodná, ale vo vlastnom slova zmysle nie správna alebo nesprávna. Za vhodnejšiu sa pokladá definícia, ktorá vymedzuje obsah pojmu pomocou esenciálnych (bytostných) znakov objektov, spadajúcich do jeho rozsahu. Definíciou tohto druhu môže byť aj výpočet objektov, ktoré patria do definovaného pojmu, a to najmä vtedy, ak je takto možné predstaviť celý rozsah definovaného pojmu.

Na ilustráciu uveďme niekoľko definícií náboženstva, ako ich poznáme z dejín religionistiky:

§ „Náboženstvo je viera v duchovné bytosti.“ (E. B. Tylor)

§ „Náboženstvo je na zážitku založené stretnutie so svätosťou a tomu zodpovedajúce konanie človeka, ktorý je týmto zážitkom svätosti bytostne poznačený.“ (Gustav Mensching)

§ „Náboženstvo je skúsenosť sacrum.“ (Joachim Wach)

§ „Náboženstvo je podstatný sociálny vzťah jednotlivcov alebo spoločnosti k sile alebo silám, ktoré podľa ich mienky majú konečnú kontrolu nad ich záujmami a osudmi.“ (J. B. Pratt)

§ Náboženstvom rozumiem nejaký systém myslenia a konania, ktorý zdieľa skupina ľudí, systém, ktorý poskytuje jednotlivcovi základ orientácie a objekt uctievania.“ (Erich Fromm)

§ „Náboženstvo je spojenie človeka s Bohom.“ (Max Planc)

§ „Náboženstvo je nedeliteľný systém presvedčení a praktík, ktoré sa vzťahujú na posvätné veci, tzn. oddelené a zakázané veci, a ktoré zjednocujú do jedného a toho istého morálneho spoločenstva zvaného cirkev.“ (Émile Durkheim)

Táto vzorka definícií svedčí o jednom: každý religionista definuje náboženstvo ináč, každý hľadí na náboženstvo z iného aspektu, nachádza iný dominantný znak, ktorý je podľa neho pre náboženstvo konštitutívnym. Mnohosť definícií je teda výrazom mnohotvárnosti náboženského javu. Ako taká nemusí preto byť prekážkou jeho porozumenia, ale práve naopak, tým, že upozorňuje na rôzne aspekty jednej a tej istej skutočnosti, môže jeho porozumeniu napomôcť.

Tak to sú teda jednotlivé aspekty, ale čo podstata?

Podstatou náboženstva je vzťah. Ten je nutne osobný, pretože jeho nositeľom je osoba. Predmetom religionistického bádania sa tento vzťah stane ale až vtedy, keď je sociálne rozvinutý. Náboženstvo nekonštituuje jeden človek.

Každý vzťah má dva póly, subjekt a objekt, predmet a podmet. Podmetom alebo subjektom vzťahu je človek, osoba, ktorá je súčasťou spoločenstva osôb. Predmetom náboženského vzťahu je vždy skutočnosť, ktorú stúpenci toho ktorého náboženstva pokladajú za transcendentnú.

Osobne sa prikláňam k štrukturálne orientovanej definícii prihliadajúcej k fenomenológii náboženstva, ako ju predložil český religionista a teológ Ivan O. Štampach, doplnenej o sociálny rozmer:

Náboženstvo je sociálne zakotvený vzťah človeka k numinóznej transcendencii.

Táto definícia neobsahuje obvykle uvádzané prvky náboženstva, ako sú napríklad náuka, prax, obrady apod. Dôraz naproti tomu kladie na „to“, čo je „úplne iné“, transcendentné, posvätné, diametrálne odlišné od všedného, svetského, pozemského, a predsa pri všetkej svojej neprístupnosti prístupné, otvorené „komunikácii“, vzťahu. Popisná religionistika sa nevyjadruje k ontologickému statusu transcendentnej skutočnosti, teda k tomu, či naozaj jestvuje, alebo nie. Transcendenciou sa, jednoducho povedané, rozumie skutočnosť, ktorá presahuje ľudské možnosti a vymyká sa bežnej ľudskej skúsenosti. Náboženský človek sa vo svojom živote stretáva so stopami transcendentnej skutočnosti, so stopami Boha, ako sa hovorí v teistickom kontexte, a cez určité znaky vstupuje s Bohom do kontaktu.

Pre tento kontakt je charakteristická úcta. Tým sa náboženstvo líši od čiste intelektuálneho záujmu o transcendenciu, ktorý z toho dôvodu nemožno považovať za náboženský. Pretože sa výraz úcta hodí skôr pre teistický kontext, odporúča sa niekedy nahradiť ho výrazom numinózum (sacrum, posvätno), ktorý v sebe obsahuje tak pojem úcty a bázne ako pojem úžasu, a hodí sa rovnako dobre pre teistický ako neteistický kontext.

4. Je jóga náboženstvo?

Výhrada, že jóga je východne náboženstvo zaznieva hádam najčastejšie v argumentácii jej odporcov. Teraz, keď sme už vymedzili pojem náboženstva a určili význam, v akom chápeme jógu, môžeme si aj my položiť otázku, ktorá vyvoláva toľké spory: Je jóga náboženstvom?

Na pozadí predchádzajúcej explikácie sa nám jóga javí ako určitý, špecifický druh vzťahu k numinóznej transcendencii, ktorý je založený na bezprostrednej skúsenosti a nie je viazaný na niektoré, pre náboženstvo typické prvky inštitucionálneho a sociálneho rázu. Absencia týchto prvkov preto, podľa nášho názoru, neumožňuje zaradenie jogy do kategórie náboženstva. Domnievame sa teda, že jóga má náboženský charakter, ale nie je náboženstvom.

Nenárokujeme si samozrejme, že sme tu a teraz problém náboženského charakteru jógy definitívne vyriešili, a raz a navždy umlčali každú ďalšiu debatu na túto tému. Nemyslíme si, že sme zodpovedali všetky námietky, ani že sme rozohnali všetky pochybnosti. Diskusia je stále otvorená. Odvažujeme sa len dúfať, že sme k nej predsa len určitým, hoci nepatrným spôsobom, prispeli.

5. Dialóg

O hodnote dialógu netreba azda pochybovať. Každodenný život hovorí za všetko. Od dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia sa systematicky rozvíja aj filozofická reflexia dialógu. V náväznosti na filozofiu, teológia spracováva tému dialógu v rozličných súvislostiach. Aj katolícka cirkev víta dialóg vo svojich dokumentoch. Na pozadí radikálne novej spoločensko-kultúrnej situácie, v mnohotvárnej pluralite postmodernej spoločnosti predstavuje dialóg jedinú schodnú cestu komunikácie a spolužitia vôbec. Nuž, ale čo je vlastne dialóg?

Pravý dialóg má ďaleko od verbálnej ekvilibristiky, či naivnej otvorenosti, alebo amorfnej prispôsobivosti. Ba dokonca ani večné spytovanie, stretávanie sa a spochybňovanie nie je dialógom. Skutočný dialóg je naproti tomu slobodným, úprimným a otvoreným stretnutím osôb, ktoré sa na báze vzájomnej rovnoprávnosti podujímajú spoločne hľadať pravdu. Práve nekompromisnou finalitou zameranou na pravdu sa dialóg odlišuje od rozhovoru, ktorý môže byť samoúčelný alebo „bezobsažný“.

Dialóg je takým druhom komunikačného spoločenstva, v ktorom dochádza k oceňujúcej konfrontácii čiastočných pohľadov na jednu a tú istú mnohorozmernú skutočnosť. Základným predpokladom takéhoto stretnutia je pluralita pohľadov, základnou metódou zas ich konfrontácia. V tvorivej dielni dialógu sa z konfrontácie jednotlivých čiastkových pohľadov môže zrodiť pohľad úplnejší. V prípade, že sa jednotlivé pohľady postavia vedľa seba sa môže totiž ukázať, že sú komplementárne, že takto spolu vyjadrujú poznávanú skutočnosť lepšie, komplexnejšie a výstižnejšie. A v tom práve spočíva úloha dialógu. Bez predpokladu principiálnej otvorenosti založenej na poznaní, že čiastkový pohľad je nedostatočný a neúplný, a že môže byť doplnený pohľadom iným, by táto práca vôbec možnou nebola. Preto skutočný dialóg začína až uznaním nedostatočnosti vlastného pohľadu, vlastných predstáv, vlastných modelov skutočnosti. Až vtedy, keď zlyhávajú, až vtedy, keď už viac nie som schopný zaradiť druhého do svojho obrazu sveta, odhaľuje dialóg naozaj svoje potencionality.

Dialóg ako interpersonálna udalosť má hodnotu aj sám osebe, bez ohľadu na to, aké blízke či vzdialené výsledky prináša alebo neprináša. Aj keď neprichádza s hotovými riešeniami, dialóg obnovuje komunikáciu tam, kde z nedostatku vzájomnosti stroskotala. Otvára stretnutie, ktoré umožňuje prijať inakosť druhého. A tak sa stáva dobrodružstvom hľadania vzťahu a pravdy.

Bibliografia

ELIADE, Mircea: Dejiny náboženských predstáv a ideí II. Bratislava: Agora, 1997, 424 s. ISBN 80-967210-2-X

KOMOROVSKÝ, Ján: Religionistika. Veda o náboženstvách sveta a jej pomocné disciplíny. Bratislava: Univerzita Komenského, 2000, 179 s. ISBN 80-223-1535-4

ŠTAMPACH, Ivan O.: Náboženství v dialogu. Kritické studie na pomezí religionistiky a teologie. Praha: Portál, 1998, 205 s. ISBN 80-7178-168-1

VACEK, Jiří: O Bibli a jejím učení 6. Praha, 2000, 155 s.