Duševná kultúra z
kresťanského pohľadu
RNDr. Mgr. Reginald Adrián Slavkovský OP[1]
Vo svojom príspevku chcem najprv ukázať, akými zmenami prešlo kresťanstvo za posledné desaťročia, čo tvorí jeho novú tvár. Zaiste to neznamená, že všetci kresťania sú takí, ba možno je to tak, že to nové sa v slovenskom kresťanstve ešte len rodí. Ďalej budem hovoriť o zložitosti vzťahov kresťanstva k iným tradíciám v histórii a v súčasnosti, zvlášť spomeniem niektoré zaujímavé osobnosti, ktoré vám, záujemcom o jogu, môžu byť pomocou v hľadaní spôsobov, ako v sebe integrovať inakosť. Napokon stručne poviem niečo o vzťahu telesného a duševného v kresťanstve a uvediem jeden príklad, ktorý ukazuje, že aj v kresťanstve sa hľadali a hľadajú cesty vzájomnej harmónie duše a tela.
Kresťanská spiritualita z hľadiska pokoncilovej teológie
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) bol významnou udalosťou nielen v živote katolíckej cirkvi, ale celého kresťanstva a určitým spôsobom ovplyvnil celé kultúrne dianie. V jeho dokumentoch je podľa mňa obsiahnuté to, čo v cirkvi vždy bolo nejako prítomné, ale neraz sa aj na dlhý čas dostalo do úzadia. Aký je teda tento obraz cirkvi, ktorý je čiastočne snom, ale čiastočne žije v srdciach a životoch úprimných a hľadajúcich ľudí našej doby?
Cirkev priateľská človeku
V dnešnej dobe si viac uvedomujeme dôstojnosť človeka, ktorá bola v kresťanstve od začiatku potvrdená náukou o vtelení, ale v dejinách niekedy prehliadaná, ako to cirkev priznáva ústami súčasného pápeža v prosbách o odpustenie. Cirkev si pripomína, že má stáť vždy na strane človeka, a to nielen kresťana, proti všetkým odľudšťujúcim silám a mechanizmom modernej spoločnosti. Chce pokladať človeka za dospelého a nie za niekoho, koho treba viesť za ruku.
Cirkev priateľská k
životu
Pod vplyvom ekologickej
krízy a ekologických hnutí si aj kresťania začínajú znovu uvedomovať, že spása
sa týka celého stvorenia, že cirkev je zodpovedná za ochranu všetkého
živého a celého životného prostredia. Prostriedkom k tomu by mala byť aj zmena
životného štýlu, odhodlanie k väčšej skromnosti a vzájomnej solidarite. Len tak
sa môže zabrániť ďalšiemu bezohľadnému vykorisťovaniu prírodných zdrojov kvôli
záujmom bohatých a mocných.
Cirkev sociálne
citlivá
Pred vyše sto rokmi sa
zrodila sociálna náuka cirkvi a aj vďaka nej cirkev začína brať znovu vážne
svoje poslanie byť na strane chudobných, prenasledovaných a
marginalizovaných. Nie je ľahké vymaniť sa z dlhotrvajúcich zväzkov so
štruktúrami moci. Cirkev si jasnejšie uvedomuje, že okrem charitatívnych diel,
ktoré vždy boli jej krajšou tvárou, sa musí učiť podporovať aj potrebné reformy
verejného života prostrednícvom občianskej angažovanosti. Nebude ľahké viesť
ľudí v ekonomickej oblasti k vyváženosti medzi slobodou a solidaritou.
Cirkev otvorená pre dialóg
Dlhé stáročia sa cirkev
podobala stále viac pevnosti dobre izolovanej od vonkajšieho sveta. To si dobre
uvedomoval Ján XXIII, ktorý poslanie Druhého vatikánskeho
koncilu, ktorý sám zvolal, zhrnul do výzvy: Otvorte okná dokorán, aby do
domu cirkvi mohol prúdiť čerstvý vzduch. Odvtedy cirkev aj na oficiálnej
úrovni nadviazala priateľské vzťahy s inými kresťanskými cirkvami, s inými
náboženstvami a hľadá aj možnosti spolupráce so všetkými ľuďmi dobrej vôle. Učí
sa znovu oceňovať pestré bohatstvo rôznych tradícií, rítov, škôl duchovného
života a tiež mnohorakých podôb prejavov evanjelia v rozličných kultúrach.
Cirkev sa novým spôsobom otvára pokore, keď priznáva, že nemá definitívne
riešenia všetkých problémov, že si nevystačí sama a že vo svojom hľadaní je
odkázaná aj na ľudí inej orientácie. Len v tejto otvorenosti pre dialóg môže
byť cirkev naozaj putujúcim Božím ľudom, ako to prehlasuje v koncilových
dokumentoch.
Cirkev pluralitná
Pluralita bola
charakteristikou cirkvi v jej počiatkoch, ale s vlastným upevňovaním sa
postupne oslabovala. Teraz si cirkev znovu uvedomuje, že bohatstvo života
nie je možné násilne redukovať tak, aby všetko bolo prehľadné a jednoduché,
najlepšie uniformné, do nenávratna odchádza inkvizičná mentalita, ktorá všade
hľadala nepriateľov a uzatvárala sa do ghetta. Jednota je dôsledkom lásky a nie
nariadení. Učíme sa priznávať, že Božie tajomstvo je možné v náuke vyjadriť
rôznymi spôsobmi.
Cirkev mystická
Karl Rahner sa
vyjadril až tak radikálne, že podľa neho buď bude cirkev budúcnosti mystická,
alebo nebude vôbec. Lebo cirkev žije z toho, že je ponorená do božského
mystéria. Náboženstvo je v mystických smeroch všetkých
náboženstiev chápané ako vášnivé hľadanie hĺbky a posledného solídneho základu,
ktorý by niesol našu existenciu, ako otvorenosť pre nekonečné Tajomstvo, v
ktorom sa rodí naša opravdivá sloboda. Treba priznať,
že takéto chápanie náboženstva je v protiklade k bežnému chápaniu, podľa
ktorého náboženstvo je priestorom hotových odpovedí a poslušného plnenia
príkazov. Ak ale uznáme, že dimenzia hĺbky je nevyčerpateľná, z toho potom
vyplýva, že každý faktický stav len neadekvátne reprezentuje túto dimenziu.
Spod povrchu sa stále ohlasuje ono "viac". Náš vzťah k tejto
transcendentnej hĺbke nikdy nemôže byť vzťahom vlastníctva alebo vládnutia. Vo
všetkých veľkých tradíciách je takýto postoj považovaný za deviáciu. Náš postoj
má byť skôr hľadanie a čakanie. Ale náboženstvo je súčasne viac než len
hľadanie. Je to aj
pomenovanie dimenzie hĺbky. Je radostným a slávnostným vyjadrením toho, že
hĺbka vstúpila do našich životov, že prelomila bariéru povrchnosti. Z tohto
aspektu náboženstvo možno charakterizovať ako symbolické a rituálne vyjadrenie
zdieľanej skúsenosti hĺbky, ktorá sa stala transparentnou v ľudskom vedomí.
Kresťanstvo a iné
tradície: historický prierez a súčasnosť
V tejto časti chcem poukázať na základné tendencie, ktoré sa prejavili v dejinách kresťanstva pri jeho dotykoch s prostredím za jeho hranicami. To ukazuje na dejinné premeny sebapochopenia kresťanstva a na spodné prúdy, ktoré ho niesli.
Najprv treba povedať, že vzťahy medzi veľkými spoločenstvami so složitou vnútornou štruktúrou, akými sú napríklad kresťanstvo a iné náboženstvá, sa nedajú nejako jednoducho charakterizovať. Nie je to tak, žeby oficiálne alebo väčšinové postoje aicky reprezentovali aj postoje jednotlivcov alebo skupín. V skutočnosti sa môžeme stretnúť s celou škálou vzťahov: ľahostajnosť, vzájomné nepochopenie, súperenie, pokus o ovládnutie a pohltenie, nenávisť, vnímanie druhého ako nutného zla, tolerancia, dialóg, spolupráca, láska. Situáciu komplikuje aj to, že postoje na všetkých úrovniach sa menia s časom a že skutočný život nie vždy zodpovedá tomu, čo sa ústne alebo písomne deklaruje.
Rôzne postoje k inak veriacim alebo inak zmýšľajúcim sú vlastne prejavom rôznych chápaní sebaidentity. Aj tá má takú istú zložitú vnútornú štruktúru: od sebareflexie jednotlivcov, cez skupiny až po chápanie sebaidentity celku, ktoré sa tiež s časom mení. Aby spoločenstvo bolo živé a príťažlivé pre svojich členov, aby dokonca rástlo, musí zdôvodniť svoje poslanie a vykresliť svoju hodnotu. Vo vzťahu k svojmu okoliu sa to dá v zásade dvojako. Prvá možnosť zdôrazňuje to, čo je na "iných" nedokonalé, chybné, zlé až "diabolské". Na takomto čiernom pozadí sa aj vlastná šedivosť javí ako najjasnejšia beloba. Tento postoj v určitých situáciách ľahko prechádza od tichého, len latentného pohŕdania k masovému zabíjaniu. Dvetisícročné dejiny kresťanského antisemitizmu, križiacke vojny, inkvizícia a príspevok misií ku kolonizácii sveta sú výrečným svedectvom o nedostatočnosti a nezrelosti takéhoto prístupu. Druhá možnosť vzťahu k svojmu okoliu sa nebojí hľadať všetko dobré a hodnotné, čo v ňom je, a poukázať na to. Nepotrebuje svoju vlastnú hodnotu budovať na znevažovaní iných. Takýto postoj vyžaduje veľkú zrelosť. Len vďaka tomuto postoju mohlo kresťanstvo prežiť svoje začiatky a nezaniknúť. Aj tento postoj, podobne ako prvý, sa tiahne celými dejinami kresťanstva. Hoci sa niekedy mohlo zdať, že takmer mizne, nakoniec sa v 20. storočí na 2. vatikánskom koncile stal oficiálnym postojom katolíckej cirkvi a proklamujú ho aj ostatné kresťanské cirkvi.
Môžeme teraz nazrieť trochu do dejín a na niekoľkých príkladoch ukázať, ako sa tieto dva základné postoje prejavovali v dejinách vzťahov kresťanstva k iným náboženstvám a kultúram.
Kresťanstvo pri svojom vzniku bolo malým spoločenstvom, ktoré len postupne reflektovalo udalosti, z ktorých sa zrodilo. Napriek tomu, že sa z prostredia, v ktorom vzniklo, vyčlenilo, jeho hlavné rysy sú dodnes poznamenané týmto prostredím. Osobnosť Ježiša Krista, jeho život a učenie sa stali základom, ktorého ďalšie stvárnenie poznamenali tri veľké vplyvy. Prvým z nich je židovský monoteizmus so svojími posvätnými textami, ktoré sa stali kresťanským Starým zákonom, so svojou tradíciou modlitby a liturgie, morálky a sociálnych vzťahov (napr. menejcenné postavenie ženy). Druhým je grécka filozofia, predovšetkým Platón a Aristoteles. Stala sa racionálnym nástrojom kresťanskej teológie a aj jej základným rámcom či paradigmou, z ktorej teológia dodnes nevyšla, hoci práve v kontakte s inými filozofickými tradíciami sa v súčasnosti rodia aj takéto pokusy. Tretím vplyvom je rímske právo a spôsob spravovania rímskej ríše, ktoré poznamenali cirkevné právo a vnútornú organizáciu cirkvi.
Tieto vplyvy sa dajú interpretovať dvojako. Buď tak, že raná cirkev je dieťaťom svojej doby, alebo tak, že jej vzťah k sociálnemu prostrediu, ktoré ju obklopovalo, bol v zásade a väčšinovo dialogický. Bolo to obdobie, keď cirkev o svoju identitu ešte len zápasila, takže sa dá povedať, že dialogický postoj bol tak trochu aj otázkou prežitia. Mnohí kresťania si dnes uvedomujú, že k takémuto postoju je potrebné sa vrátiť, že na každom mieste, kde sa cirkev nachádza, sa musí oveľa radikálnejšie otvoriť pre dialóg. Väčšinou to totiž býva tak – a potvrdzujú to aj dejiny kresťanstva - že sociálna entita, ktorá je sama dostatočne upevnená a má dostatok moci, nerada vstupuje do dialogického vzťahu s inými entitami a svoje autoritárske postoje zaodieva do šiat rozličných pôsobivých ideológií.
Korene oboch prúdov môžeme nájsť aj v Biblii. Napr. v deuteronomistickej vrstve Starého zákona je Boh vykreslený ako iniciátor svätej vyhladzovacej vojny v Kanaáne. "Všetku korisť a dobytok týchto miest si Izraeliti pobrali. Ľudí však všetkých bili mečom, kým ich nevyhubili. Neponechali ani jednu živú bytosť. Ako Pán rozkázal svojmu služobníkovi Mojžišovi, tak Mojžiš rozkázal Jozuemu a Jozue to tak previedol. Nezanedbal vykonať nič z toho, čo Pán rozkázal Mojžišovi." (Joz 11, 14-15) Iný príklad takéhoto postoja voči inovercom je príbeh "súťaže" medzi Eliášom a 450 Bálovými prorokmi na hore Karmel. Eliáš nebol veľkodušný víťaz. Povedal: "Pochytajte Bálových prorokov, nech z nich neujde ani jeden. Pochytali ich a Eliáš ich dal zaviesť k potoku Kišon a tam ich dal pobiť." (1 Kr 18, 40) Boh Jahve tu vystupuje ako typické kmeňové božstvo, ktoré vášnivo stráni svojim a bojuje proti ich nepriateľom.
Iný je pohľad na Boha u prorokov. Napr. Izaiášov Boh nevníma Asýrčanov ako nepriateľov Izraela, ale vidí v nich svoj nástroj. Nebudú to teda asýrski králi, čo vyženú Izraelitov do exilu a spustošia zem. Sám "...Pán oddiali ľudí, takže bude veľká opustenosť v krajine." (Iz 6, 12) Prorok Amos sa veľmi kriticky díva na izraelskú teológiu vyvolenosti. Podľa neho znamená zodpovednosť a nie výsady: "Iba vás som poznal zo všetkých národov zeme, preto vás potrestám za všetky vaše neprávosti." (Am 3, 2)
Najtypickejším príkladom dialogického prístupu v Novom zákone je vystúpenie svätého Pavla na aténskom Areopágu, kde svoju reč ku Grékom začal takto: "Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: Neznámemu bohu. Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem." (Sk 17, 22-23)
S gréckou filozofiou sa kresťanstvo vysporiadavalo postupne. Medzi ranými autormi boli síce aj zásadní odporcovia ako napr. Tertullian, silnejší však bol prúd, ktorý v gréckej filozofii videl veľké hodnoty a snažil sa ich organicky začleniť do vlastného náboženstva. Takými boli Justín mučeník (zomrel okolo r. 165), ktorý nosieval plášť filozofov a Klement Alexandrijský (zomrel pred r. 216). Nakoľko sa cirkev otvorila gréckemu mysleniu, sa ukázalo na prvých konciloch, kde sa rodila kresťanská teológia. Na nicejskom koncile r. 325 sa do vyznania viery presadil nebiblický, grécky termín homoúsios, spolupodstatný, ktorý na niekoľko desaťročí rozdelil cirkev na ortodoxnú a ariánsku vetvu.[2]
Napriek tomu, že kresťanstvo má výrazne židovské korene, vedome sa k nim dokázalo prihlásiť až v tomto storočí. Názor svätého Gregora Nysského (okolo 335 – 394) takmer po celé dejiny kresťanstva vystihoval postoj k Židom: "Bohovrahovia, zabijáci prorokov, tí, ktorí bojujú proti Bohu a ktorí ho nenávidia, priestupníci zákona, nepriatelia milosti, diablovi obhájci…"[3] Dlhé dvetisícročné obdobie dozrievania prinieslo v 20. storočí radikálny obrat. Vystihuje ho úryvok z prejavu pápeža Jána Pavla II v rímskej synagóge v r. 1986: "Kristova cirkev, keď pátra vo svojom vlastnom tajomstve, objavuje svoje puto so židovstvom. Židovské náboženstvo nie je niečím mimo nás, ale v istom zmysle vnútorne patrí k nášmu náboženstvu. … Vy ste naši starší bratia, a v určitom zmysle by sa dalo povedať, naši bratia najmilší."
Pri pokresťančovaní národov Európy sa tiež navzájom prepletali dva uvedené prístupy, raz prevládal jeden, raz druhý. Kresťanstvo neraz slúžilo len ako pomôcka pri realizovaní politických zámerov. Pri pokresťančovaní Saska (8./9. st.) a Bulharska (9./10. st.) sa prelialo dosť krvi. Naopak zase solúnski bratia Konštantín a Metod svojím citlivým prístupom predbehli dobu o tisíc rokov. Vytvorením slovanského písma prispeli k povzneseniu celej kultúry.
Keď sa od 15. storočia začala doba európskej rozpínavosti, tí, čo dobývali nové územia, sa cítili vnútorne zaviazaní aj k šíreniu kresťanského náboženstva medzi podmanenými národmi. Ich metódy však boli často povážlivé, ba ukrutné. Spolupráca misionárov s dobyvateľmi bola nanajvýš poľutovaniahodná. A predsa aj v tomto období je proces vstupu kresťanstva do inonáboženského prostredia vnútorne členitý. Výraznými príkladmi celkom iného prístupu sú dvaja jezuiti – Robert de Nobili (1577 – 1656), ktorý pôsobil v Indii, a Matteo Ricci (1552 – 1610) pôsobiaci v Číne. Obaja sa v mnohom prispôsobili rozvinutej domácej kultúre, ich metóda akomodácie priniesla výrazné rozšírenie a vplyv kresťanstva. Kresťanstvo v ich podaní bolo prijateľné aj pre ľudí s mentalitou tak odlišnou od európskej. Bol to však len krátky záchvev, ktorý zmietla vlna rigorózneho prúdu, čo znamenalo úplnú pohromu pre kresťanské misie. Kresťanstvo aj so svojím európskym kultúrnym pozadím sa pre Áziu stalo nestráviteľným.[4] Skúsenosť Gándhiho asi nie je ojedinelá: "Okrem toho mal otec priateľov aj medzi moslimami a parsami, ktorí s ním hovorili o svojej viere, a on ich počúval vždy s úctou a často so záujmom. Keďže som ho opatroval, neraz som mal možnosť byť pri ich rozhovoroch. Vštepovalo mi to toleranciu k všetkým vieram. Len kresťanstvo bolo v tom čase výnimkou. Vypestoval som si k nemu istú neľúbosť. A malo to dôvod. V tých časoch sa kresťanskí misionári zvykli rozložiť v kútiku neďaleko strednej školy a chrlili nadávky na hinduistov a ich božstvá. Bolo to pre mňa neznesiteľné. Asi v tom čase som sa dopočul, že istý veľmi známy hinduista prestúpil na kresťanstvo. Celé mesto hovorilo o tom, že po krste musel jesť hovädzie mäso a piť alkohol, že musel zmeniť odev a odvtedy chodí v európských šatách, ba nosí aj klobúk. Tieto veci mi šli na nervy. Myslel som si, že náboženstvo, ktoré núti človeka jesť hovädzie mäso, piť alkohol a zmeniť si odev, si naozaj nezaslúži byť náboženstvom. Počul som tiež, že nový konvertita začal ohovárať náboženstvo svojich predkov, ich obyčaje aj krajinu. To všetko vyvolalo vo mne averziu voči kresťanstvu."[5]
20. storočie prinieslo globalizáciu sveta. Národy, náboženstvá, kultúry sa chtiac-nechtiac stretávajú, nútia ich k tomu zmenené okolnosti. Tento vývoj priviedol aj kresťanstvo k výraznému prehodnoteniu svojich postojov k iným náboženstvám. Prvým významným dokumentom, ktorý znamenal tento obrat vo vzťahu k iným náboženstvám zo strany rímsko-katolíckej cirkvi, je deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate. V ňom sa uvádza: "Katolícka cirkev nič nezavrhuje z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na oné spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa sú nezriedka odbleskom tej Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí."[6] Ďalší dôležitý dokument Dialóg a ohlasovanie ide ešte ďalej. "Miestne kultúry iných náboženských tradícií sa môžu stať výzvou k prehodnoteniu niektorých aspektov tradičných kresťanských kultúr."[7] Kresťanstvo v takomto postoji dialógu môže čerpať z podnetov iných tradícií, takými výzvami sú napr. náboženská tolerancia, meditácia, harmonickejší vzťah k prírode… Zaujímavo sa hodnotí vplyv sekulárnej kultúry. V uvedenom dokumente sa hovorí: "Náboženstvá určite prispeli k pokroku kultúry a k budovaniu humánnejšej spoločnosti. Avšak náboženské praktiky mali niekedy vplyv, ktorý v rámci kultúr viedol k odcudzeniu. Dnes môže autonómna sekulárna kultúra hrať kritickú rolu vzhľadom na negatívne prvky v jednotlivých náboženstvách."[8] Konkrétnym príkladom môže byť porovnanie súčasných vzťahov medzi náboženskými skupinami v západnej Európe, ovplyvnenej kultúrou demokracie, a východnej Európe, poznamenanej totalitarizmom. Na Západe prevláda tolerancia a spolupráca, na Východe pretrvávajú konflikty, výčitky, nedôvera.
Príkladom dialogického prístupu súčasnosti je anglický benediktín Bede Griffiths (1906 – 1993). Od roku 1955 žil v Indii. Spôsob, ktorým ako kresťan vstupoval do dialógu s domorodou kultúrou sa menil. Najprv mu šlo len o štúdium indického myslenia bez zmeny životného štýlu.[9] Neskôr pochopil, že ak chce preniknúť do autentickej tradície indickej kultúry, je nutné zmeniť životný štýl, a tak spolu s ďalšími prijali kavi, hábit hindských sannjásinov, ktorí sa zriekli sveta, aby mohli hľadať Boha, chodili bosí, jedli rukami, pri jedle a pri modlitbe sedávali na zemi a spávali na rohožiach.[10] Tak vznikol kresťanský ašrám v Šantinavam, v ktorom žil až do svojej smrti. Ráno v ňom spoločne čítali z véd, na obed z Koránu a Granth Sahibu sikhov a večer z náboženských básnikov ako napr. z veľkého tamilského mystika Manikka Vasagara.[11] Podľa Griffithsa sa katolícka cirkev v Indii "...musí radikálne zmeniť, ak má vyhovovať potrebám indického ľudu. To znamená, že musí svoju teológiu znovu premyslieť nie v gréckych termínoch, ale v indických, a prispôsobiť svoju organizáciu modelom indickým namiesto rímskym. … Musí sa naučiť všetkému, čo jej môže dať hinduizmus, budhizmus, taoizmus a konfucianizmus."[12] Podobne výraznou postavou sa v Japonsku stal nemecký jezuita Hugo Makibi Enomiya-Lassalle (1898 – 1990). Po pobytoch v zenových kláštoroch integroval zenovú meditáciu do kresťanstva a stal sa jej šíriteľom v Európe.[13]
Určitú ambivalentnosť náboženstiev, ktorá sa prejavuje prelínaním často protichodných postojov, si uvedomujú mnohí autori, a snažia sa o hlbšie rozlišovanie, ktoré ide pod povrch tradičných vonkajších nálepiek, a ponúkajú iné členenie, "vnútorné", ktoré ide naprieč spoločenstvami, náboženstvami, hnutiami, inštitúciami, a tak sa vysporiadavajú s tradičným predsudkom - démonizovaním iných duchovných ciest. Napr. Jolana Poláková vo svojej knihe "Perspektiva naděje"[14] rozlišuje tri inštancie: imanencia, relatívna transcendencia, absolútna transcendencia, ktorým zodpovedajú tri základné bytostné úrovne na duchovnej ceste človeka, pri jeho hľadaní alebo nehľadaní transcendencie: uzavretosť v imanencii, vykročenie do relatívnej transcendencie, otvorenie sa pre absolútnu transcendenciu.
Podobne Karen Armstrongová sa vo svojej knihe "Dějiny Boha"[15] neustále vracia k myšlienke, že vo vnútri všetkých veľkých náboženstiev sa v ich dejinách neustále prelínajú a navzájom zápasia dva prúdy. V krajnej polohe pre jeden je Boh či Absolútno symbolom spochybňujúcim naše predsudky a nedokonalosti, pre druhý zdôvodnením a zabsolutizovaním osobnej nenávisti, úzkosti a strachu. Prvý prúd sa najvýraznejšie prejavuje v mystických smeroch rozličných náboženstiev, druhý vo fundamentalizme a v rôznych podobách teológie vyvolenosti a svätej vojny.
Dnešná postmoderná doba prináša možnosť ešte jedného postoja – pluralizmu ako bezbrehej plurality, v ktorej všetky hodnoty, presvedčenia a normy sú si rovné a len sa kladú vedľa seba. To prináša rozpad vzťahov, degradáciu tradícií, lebo kritérium oprávnenosti má všetko len v sebe. Naproti tomu dialóg znamená ochotu k vzťahovosti, a to aj k tomu, čomu nerozumiem. Svoje najhlbšie potenciality ukazuje dialóg až vtedy, keď celkom zlyháva možnosť druhého pochopiť. Skutočný dialóg preniká za poriadok myslenia k živej skutočnosti druhého. Je interakciou, ktorá neruší diferencie a rešpektuje tajomstvo. Nie je pseudokomunikáciou, ktorej ide nakoniec o dokonalejšie podmanenie si druhého.[16]
Dialogický prístup k iným, na rozdiel od ostatných prístupov, si vyžaduje veľkú zrelosť. Hoci sa vo vzťahoch k nekresťanom teoreticky presadil, vôbec to neznamená koniec nedialogického prúdu. Napätia pretrvávajú, dokonca mnohí futurológovia hovoria, že ohniská budúcich vojnových konfliktov budú na rozhraní veľkých náboženských tradícií. Religionistika už doteraz výrazne prispela k zlepšeniu vzťahov medzi náboženstvami, keď pomáhala k odbúravaniu rozšírených predsudkov, stále však je čo robiť. Ak má byť kresťanstvo budúceho tisícročia životaschopné, malo by si z dejín svojich vzťahov k inak veriacim alebo inak zmýšľajúcim odniesť určité ponaučenia a varovania.
Vzťah telesného a duševného v kresťanstve
Všetky veľké kultúrne tradície sú svedectvom o tom, že dorastanie do zrelosti ľudskej osoby vedie človeka k prijatiu vnútorných postojov, ktoré sa javia ako vzájomne sa vylučujúce, a vo fyzickom svete takými aj sú. Ale ich symbolické duchovné koreláty môžu a aj by mali vytvoriť jednotu.
Tak napríklad samota a spoločenstvo sa vo fyzickom svete vylučujú. Človek nemôže byť v tej istej chvíli v miestnosti sám a súčasne v spoločenstve iných ľudí. Fyzická osamotenosť v ňom postupne otvára postoj vnútornej osamotenosti, zahľadenosti do svojho vnútra, v ktorom sa mu odkrýva celý netušený vesmír myšlienok, predstáv, citov, nálad, túžob, strachov... Kontakt s inými ľuďmi, s vecami, s prírodou, so sociálnou realitou, s celkom sveta otvára zase v človeku vnímavosť voči všetkému mimo seba, učí ho vychádzať zo seba a vzťahovať sa ku všetkému tak, aby to prispievalo k harmónii celku. Neskôr sa v živote človeka vnútorné postoje osamostatňujú a nemusia vždy korešpondovať s vonkajšou situáciou. Fyzickú samotu môžeme niekedy prežívať ako zážitok vnútorného spoločenstva s iným človekom alebo aj naopak, ako to uvádza Gabriel Marcel: "Môžeme mať napríklad veľmi silný pocit, že niekto, kto je tu v miestnosti hneď vedľa nás, niekto, koho vidíme, počujeme a koho sa môžeme dotknúť, predsa nie je prítomný, že je od nás nepomerne viac vzdialený než milovaná bytosť, ktorá je tisíce míľ od nás, alebo ktorá už nepatrí k nášmu svetu. Čo je teda táto prítomnosť, ktorá tu chýba?"[17]
V procese zrenia sa vnútorné postoje nielen oddeľujú od vonkajšej situácie, ale sa aj zbližujú, až napokon vytvoria jednotu. M. Csikszentmihalyi to pomocou pojmov diferenciácia a integrácia charakterizuje takto: "Diferenciácia znamená smerovanie k jedinečnosti, k odlišovaniu vlastnej osoby od iných. Integrácia je opačný proces: dosiahnutie jednoty s inými ľuďmi, s myšlienkami a javmi, presahujúcimi naše ja. Komplexné (ucelené) ja je to, ktoré úspešne kombinuje tieto dve protichodné tendencie."[18]
Proces zrenia je tendenciou k zblíženiu aj ďalších polarít: skúsenosť cudzieho a vlastného, mužský a ženský princíp, racio a intuícia, činnosť navonok a ponorenie do seba, hovorenie a počúvanie... Je potešením z inakosti iného, ale tiež neustálym potvrdzovaním sa vo svojej vlastnej identite, je otvorenosťou pre blízkosť iného, ale tiež slobodou od akejkoľvek pripútanosti, zahŕňa kenosis, sebavzdatie, sebavyprázdnenie, a pritom je dorastaním do stále väčšej plnosti, je vzájomnou odkázanosťou, ktorá vedie k zrelej samostatnosti. Autenticita života spočíva vo vyváženosti týchto protipólov. Patrí k nim aj vzťah telesného a duchovného.
V dejinách sa takáto vyváženosť vo väčšej miere prejavila len málokedy. Hoci kresťanské sviatosti sú zapojením hmotných prvkov ako voda, víno, chlieb, olej, do duchovného diania, predsa modlitba bola v dejinách kresťanstva väčšinou záležitosťou rozumu. "Teológia dnes znovu objavuje Boha ako Stvoriteľa, nielen ako Vykupiteľa. Zabúdanie na Boha ako Stvoriteľa viedlo k zanedbávaniu stvorenia, ktorého dôsledkom je dnešný neutešený stav životného prostredia, a tiež k nesprávnemu vzťahu k telu. ... Ale Aj na Západe existovala tradícia modlitby, pri ktorej sa modlil 'celý' človek. To ukazuje text s nadpisom: 'Ako sa blažený Dominik modlil telom', ktorý vznikol okolo roku 1280." [19] Tento text, ktorý bol neskôr doplnený obrázkami, predstavuje sv. Dominika (asi 1175 – 1221), zakladateľa rehole dominikánov, pri modlitbe v rôznych telesných polohách. Modlitba preňho bola stelesnenou vierou, modlil sa ako celý človek, telom aj dušou, bez rozpoltenosti. "Uňho sa nedeje nič v duchu tak, aby pri tom nebolo aj telo, a nič sa nedeje v tele bez ducha. Tak uňho vzniká zhoda medzi postojom a zmýšľaním, a to aj v modlitbe, a modlitba sa odráža na celom jeho tele."[20] Pozrime sa podrobnejšie na tieto spôsoby modlitby.[21]
Poklona
Dominikov prvý spôsob modlitby spočíval v tom, že sa hlboko skláňal pred oltárom. Je uchvátený Bohom a rôznymi pozdravnými polohami vyjadruje vzťah stvorenej bytosti voči svojmu Tvorcovi a vyznáva svoju závislosť na ňom. Hlboko sa skláňa a pokoruje sa v údive nad Božou láskou a Božou nekonečnosťou. Slovami Judit hovoril: "Bože, ty si vždy vypočul prosbu malých a tichých" (Jud 9, 16) a tiež "Pane, pred tebou som v pokore hlboko sklonený" (Ž 146, 6) a iné citáty z Písma. Vonkajšie gesto poklony pomáha v rozvoji vnútorného postoja, s ktorým sa Kristus skláňal k nohám učeníkov, aby im ich umyl, a tiež k ľudskej slabosti, chudobe a hriechu, aby ich uzdravil. Dominik viedol bratov k tomu, aby sa pokorne ukláňali pred Najsvätejšou Trojicou, kedykoľvek sa slávnostne modlia: "Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému." Tento zvyk sa v chórovej dominikánskej modlitbe zachoval dodnes.
Prostrácia
Často sa modlil svätý Dominik tak, že ležal v chráme na podlahe s tvárou obrátenou k zemi, lebo si bol vedomý toho, že zo zeme bol utvorený a zemi patrí. Celkom sa odovzdáva Bohu a to ho robí vnímavým a poddajným pre pôsobenie Ducha Svätého. Nehľadá merítko sám v sebe, ale v Absolútne, ktorému celkom zveruje svoju slabosť. Vtedy bolo jeho srdce dojaté hlbokou ľútosťou. Pripomínal si slová evanjelia a často ich predniesol tak hlasno, že ho bolo dobre rozumieť: "Bože, buď milostivý mne hriešnemu!" (Lk 18, 13) V dôvere v Absolútno hlasno volá, plače a prosí aj za všetkých ľudí, to mu dáva motiváciu aj silu angažovať sa v biede okolitého sveta, angažovať sa za lepší svet.
Kľakanie
Dominik niekedy stál pred oltárom v chráme alebo pred krížom v kapitulnej sieni, pozorne hľadel na Ukrižovaného, a tento postoj striedal s pokľaknutím. Veľmi často tak strávil celú dobu medzi kompletóriom a polnocou. Určitý čas stál, potom opäť kľačal ako malomocný z evanjelia, ktorý na kolenách prosil: "Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť." (Lk 5, 12) A ako Štefan, který sa vrhol na kolená a hlasno volal: "Pane, nepričítaj im tento hriech!" (Skut 7, 60) Takto v Dominikovi vzrastala veľká dôvera v Božie milosrdenstvo, že pomôže jemu aj všetkým ľuďom a bude chránit jeho mladých bratov, kterých posielal do sveta hlásať národom radostnú zvesť. Jeho dušu zaplavila útecha a vnútorný mier.
Modlitba
rukami
Často, keď bol Dominik v kláštore, postavil sa pred oltár a natiahol ruky pred seba, akoby to bola otvorená kniha. Zostal takto zbožne a hlboko uzobraný, ako keby naozaj čítal v Božej prítomnosti. Potom pevne spojil svoje ruky a držal ich tak spojené pred očami alebo na hrudi celkom ponorený do seba. Často ich roztiahol vo výške ramien, ako to robieva kňaz pri slúžení omše. Ruky sú zrkadlom jeho duše, nástrojom jeho ducha a priateľkami jeho slov. Keď ich rozťahuje, vzdáva sa svojich skutkov a celkom sa oddáva Absolútnu. Zopnuté ruky zase vkladá do Božích rúk, takže Boh potom môže pôsobiť jeho rukami: podopierať slabých, rozdávať chlieb, uzdravovať a žehnať. Keď roztvára svoje dlane, vzdáva sa akejkoľvek uzavretosti, horkosti a nedôvery. Zostáva slobodný a prázdny, jeho ruky sú pripravené prijímať, aby ich Boh mohol naplniť odpustením a láskou, Telom svojho Syna.
Postoj
v tvare kríža
Veľmi často mohli svätého Dominika pozorovať, ako pri modlitbe roztiahol ruky v podobe kríža a pritom sa snažil stáť vzpriamený. Takto se modlil, keď Boh na jeho príhovor vzkriesil k životu v chráme svätého Sixta v Ríme istého chlapca. Uvažuje, ako sa v kríži prejavila Božia láska. Natiahnutými rukami akoby chcel objať a uzdraviť celý svet, chce ako Kristus na kríži rozdávať svoju lásku, aby ju prebúdzal aj v ostatných. Kríž tiež symbolizuje spájanie protikladov: Horné rameno kríža sa spája s dolným, pravé s ľavým, a tak sa zjednocuje rozdelené. A miestom, v ktorom sa zmierujú protiklady, kde je rozdelené opäť spojené, je srdce. V tieni kríža sa moje obmedzenia môžu stať netušenými možnosťami.
Šíp
Často ho tiež bolo vidieť, ako sa v modlitbe v celej svojej veľkosti vypína k nebu, ako keď napnutý luk vystrelí šíp priamo do výšky. Pozdvihol ruky nad hlavu, pevne ich zopol alebo ľahko rozovrel, ako keby chcel prijať niečo z neba. Niekedy sa pritom nahlas modlil a volal: "Čuj moju úpenlivú prosbu, keď volám k tebe a spínam ruky k tvojmu svätému chrámu" (Ž 28, 2) alebo: "Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta" (Ž 141, 2). Dominik vie, že Božie kráľovstvo nespočíva v úspechu alebo neúspechu, ale že rozkvitá v láske. Pociťuje svoje zakorenenie v čase a v priestore. Naťahuje sa po budúcom a prichádzajúcom bez toho, aby pritom opúšťal pôdu prítomnosti a skutočnosti. Dovŕšenie svojich snáh zveruje Bohu a to ho udržiava v slobode a v pokoji a chráni ho pred prehnanou zaneprázdnenosťou, pred rezignáciou alebo pred útekom do sveta ilúzií.
Lectio
divina
Dominik
poznal ešte iný, vznešený a úprimný spôsob modlitby, ktorý pestoval predovšetkým
v dobe po liturgickej modlitbe v chóre alebo po spoločnom vďakyvzdávaní pri
stole. Uvažoval v duchu o božských slovách, ktoré práve bratia spievali v
chóre alebo v refektári, a zároveň bol nimi povzbudený. Uchýlil sa v duchu
oddanosti na osamelé miesto a sadol si v cele alebo niekde inde, aby sa uzobral
a v Božej prítomnosti čítal a modlil sa. Sedel potom kľudne, najprv urobil
kríž a potom otvoril knihu. Čítal a prečítané nechal pôsobiť na svoju
myseľ, často sa sklonil ku knihe a pobozkal ju, aby jej preukázal úctu.
Niekedy odvrátil svoju tvár a skryl ju vo svojej kape, alebo si položil tvár na
ruky a zahalil sa kapucňou. Inokedy plakal plný túžby a vnútornej starostlivosti. Potom znovu úctivo
vstal a sklonil hlavu, akoby chcel ďakovať vznešenej osobe za obdržané
dobrodenia. V načúvaní a mlčaní je osvecovaný vnútorným svetlom, ktoré ožiaruje
temnotu ľudského blúdenia. V mlčaní znáša Božie mlčanie a poznáva tichosť
lásky, ktorá nesie jeho slová i jeho mlčanie.
Modlitba
v chôdzi
Týmto spôsobom sa Dominik modlil, keď cestoval z jednej krajiny do druhej, hlavne keď prechádzal krajom, kde neboli ľudia. Vtedy sa celkom venoval rozjímaniu a kontemplácii a svojim sprievodcom na ceste vravel: "U Ozeáša je napísané: Zavediem ich do samoty a budem sa prihovárať ich srdciam" (Oz 2, 14). Potom poodišiel od svojich sprievodcov, šiel pred nimi alebo častejšie za nimi v určitej vzdialenosti, a keď šiel takto sám, modlil sa a ožil pri rozjímaní tak, akoby v ňom vzplanul oheň. Prosil o to, aby stále kráčal po Božích cestách, aby každý jeho krok bol krokom smerom k láske a krokom lásky.
LITERATÚRA:
1. ARMSTRONGOVÁ, K.: Dějiny Boha. Argo, Praha 1996.
2. CSIKSZENTMIHALYI, M.: O štestí a smyslu života. Můžeme ovládat své prožitky a ovlivňovat jejich kvalitu? Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1996.
3. Dialogue and Proclamation. Reflections and Orientations on Interreligious Dialogue and the Proclamation of the Gospel of Jesus Christ. Vatican City 1991.
4. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu II. Spolok svätého Vojtecha, Trnava 1993.
5. FRANZEN, A.: Malé církevní dějiny. Zvon, Praha 1992.
6. GÁNDHI, M. K.: Môj experiment s pravdou I. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1988.
7. GRIFFITHS, B.: Sňatek mezi Východem a Západem. Cesta, Brno 1997.
8. KOUDELKA, V.: Dominik. Zvěstování Božího slova. Sursum, Tišnov 1992.
9. KOUDELKA, V.: Meditace. Postoje sv. Dominika při modlitbě. Krystal OP, Praha 1996.
10. LANE, T.: Dějiny křesťanského myšlení. Návrat domů, Praha 1996.
11. MARCEL, G.: Přítomnost a nesmrtelnost. Mladá fronta, Praha 1998.
12. POLÁKOVÁ, J.: Perspektiva naděje. Hledání transcandence v postmoderní době. Vyšehrad, Praha 1995.
13. POLÁKOVÁ, J.: Několik poznámek ke smyslu dialogu, Filosofický časopis 3/1998, 465-472.
14. TWORUSCHKA, M. UND U.: Denkerinnen und Denker der Weltreligionen im 20. Jahrhundert, Götersloher Verlagshaus, Götersloh 1994.
15. WALDENFELS, B.: Znepokojivá zkušenost cizího. OIKOYMENH, Praha 1998.