Ego, egoizmus a integrácia
osobnosti.
Mgr.
Ing. Ján Jelínek
Košice
Častorát je možné počuť rôzne výroky typu: "to moje Ego",
"musím bojovať proti svojmu egu", "keď sa Ego stratí, dosiahneme
stav osvietenia", ...
Rád by som teda poznamenal pár slov k tomu, ako Ego, proti ktorému často
tak „vehementne bojujeme“, definuje psychológia.
Najprv však musím čestne priznať, že ani psychológovia nemajú na všetky aspekty osobnosti človeka jednotný názor. Existuje niekoľko teórií osobnosti, ktoré majú rôznych prívržencov. V˙tomto príspevku sa budem snažiť uviesť najmä tie skutočnosti, ktoré prijíma väčšina psychológov.
Od čias Freuda sa v psychológii chápe Ego ako určitý riadiaci a zabezpečovací mechanizmus našej psychiky, ktorý sa snaží vytvoriť a udržať súlad medzi poznatkami nadobudnutými počas nášho života a vrodenými inštinktívnymi reakciami, pudmi či potrebami. Je to istá dynamická "organizácia", ktorá nám pomáha vyrovnávať sa s rôznymi podnetmi prichádzajúcimi ako z nášho okolia tak aj zvnútra nášho tela či mysle a udržiava tak náš sebaobraz a našu psychiku v rovnováhe. V kontakte a v interakcii s týmito podnetmi vytvára to, čo poznáme, cítime a prežívame ako naše kvázi stabilné Ego, ktoré nám dáva pocit kontinuity a identity.
Ego sa vyvíja na základe zážitkov, ktoré nám prináša každodenná
skúsenosť. Zvykneme v sebe odlišovať "dobré Ja" - okolím i sebou
prijímané a "zlé Ja" - spojené so zážitkami úzkosti alebo trestu,
ktoré by sme najradšej nemali a nevideli. Je tu však ešte aj tretia zložka -
"nie Ja" - nevedomie. Táto obsahuje spomienky alebo predstavy, ktoré
sú buď málo intenzívne a príliš slabé na to, aby sa stali vedomými a tak nám
upadli do „zabudnutia“, alebo sú tu predstavy a spomienky, ktoré sú
pozostatkami emočne príliš silných negatívnych zážitkov, ktoré sa nám podarilo
„odtrhnúť“ dokonca aj od nášho „ zlého Ja“.
Nevedomie je teda napĺňané „odtrhnutými“ alebo zabudnutými zážitkami,
ktoré môžu predstavovať buď len slabé tiene spomienok, alebo aj živé, energiou
nabyté jednotky, ktoré sa snažia dostať do vedomia a pridať sa ku˙zvyšku
osobnosti. Prejavujú sa v snoch - nočných morách, v˙rôznych telesných či
psychických syptómoch, v˙chybných konaniach, v˙reči či v˙myslení.
„Nie Ja“ je ťažko prístupné nášmu vedomiu a je teda slabo integrované do
osobnosti – do nášho sebaobrazu. Náš sebaobraz sa tak stáva určitým spôsobom
nepresným alebo milným.
Ego sa časom vyvíja a dozrieva, tak ako sa mení, vyvíja a dozrieva naše
chápanie okolitého sveta a vrámci neho i chápanie nás samých.
Na to, aby mohlo Ego dozrieť, potrebuje mať uspokojené určité potreby -
potreby nedostatkové a potreby
rastu.
Ako nedostatkové sa
chápu fyziologické potreby zaisťujúce fyzické prežitie človeka (hlad, smäd,
spánok, ...), pudové potreby súvisiace s prežitím druhu (potreba bezpečia,
orientácie, potreba spolupatričnosti, sex,
...) a vyššie potreby, ktoré už priamo súvisia s rozvojom Ega (potreba
náklonnosti, lásky, ocenenia, potreba potvrdenia vlastnej hodnoty, ...).
Ak sú tieto potreby optimálne napĺňané, nastupujú potreby rastu, ktoré už nie sú tak
bezprostredne zamerané na vlastnú osobu, ale sa orientujú skôr na tvorbu v
prospech širšieho celku. Sú to etické a estecké potreby (potreby krásy,
spravodlivosti, čestnosti, ...) a najmä potreby sebauplatnenia, potreby
realizovať a odovzdať svoj skrytý potenciál. Predstavujú tvorivé možnosti Ega.
V˙Egu teda prebiehajú dva protichodné procesy - proces difereciácie a
proces integrácie. V˙období, keď sa Ego cíti ohrozené, prevláda proces
diferenciácie: Ego sa bráni nepríjemným zážitkom a snaží sa vytesniť do
nevedomia všetko to, čo nemôže zniesť, a naopak, v˙období, keď má uspokojené
všetky nedostatkové potreby (keď má dostatok pokoja a bezpečia), nastupuje
proces rastu – integrácie - a do vedomia sa začínajú dostávať na prepracovanie
i skryté, vytesnené obsahy nevedomia. (Napr. počas spánku, počas meditácí, ale
i hocikedy v˙priebehu dňa, keď máme pocit, že sami so sebou bojujeme...) Ego sa
snaží vyhojiť si svoje rany, zaceliť jazvy a zbaviť sa nedoriešených
záležitostí, ktoré tomu bránia.
Ego-obrany a proces diferenciácie.
Pre naše Ego, býva nepríjemné až bolestné uniesť alebo prijať niektoré
nové predstavy, afekty, nové myšlienky alebo skutočnosti, ktoré by narušili
zabehanú vnútornú rovnováhu a viedli by k radikálnejším zmenám v sebaobraze.
Hrozí tu strata kontinuity vyjadrená slovami: "To už nie som ja, už nikdy
nebudem tým, kým som býval ..." Je tu prítomný strach a úzkosť z neistoty,
z novej skúsenosti, zo zmeny, z bolesti, o ktorej sa dopredu nedá povedať, kam
až povedie. Je to skok do neznáma.
Voči narušeniu svojej integrity sa Ego bráni intrapsychickými
mechanizmami, ktoré voláme Ego-obrany, alebo jenoducho len obrany. Sú to
procesy, ktoré sú neustále v pohotovosti a ktoré sa aktivujú vo chvíľach, keď
dochádza v našom živote k vybočeniam z bežných zvyklostí a keď sme nútení
nanovo prehodnocovať naše postoje, priority, presvedčenia a náš obraz o sebe
samom. Poskytujú nám priestor a čas, aby sme boli schopní zvládnuť zmeny, ktoré
nevieme okamžite prijať a integrovať.
Obranné mechanizmy sa však môžu stať patologickými. Zo začiatku nás síce
chránia, ale neskôr sa ich účinok môže generalizovať a môžu začať zasahovať aj
do takých situácií, ktoré by sme vedeli riešiť a spracovávať aj bez nich. Začnú
sa stávať únikom, ktorým si zľahčujeme problémy, namiesto toho, aby sme ich
riešili.
Príklad: Práve triedime čerstvo vypraté prádlo - na jednu hromadu detské
kusy oblečenia, na druhú dospelé, na tretiu, ktoré treba zašiť, na štvrtú,
ktoré treba žehliť, ... Zrazu sa však ohlási nečakaná návšteva. Rýchlo teda
nahádžeme rozložené veci do jednej zo skríň a návštevu vítame v
"upratanom" byte. Povedané odborne - vytesnili sme všetko za čo sa
hanbíme mimo nášho vedomia a nasadili sme si spoločenskú masku, za ktorou sa
snažíme skryť všetko to, o čo si myslíme, že by mohlo znížiť náš spoločenský
status a tým i naše sebavedomie a tým znehodnotiť aj náš sebaobraz.
Keď návšteva odíde, mali by sme sa k skrini vrátiť, všetko zase
povyťahovať a dokončiť, čo sme začali. Ale môžme na to aj "zabudnúť",
veď predsa máme byt (zdanlivo) uprataný, tak prečo si spôsobovať nejaké
starosti a a riešiť niečo, čo (zdanlivo) neexistuje. Veď je nám takto fajn.
Upratovanie odložíne na neskôr. Nabudúce však už ani možno nezačneme triediť
prádlo, ale ho rovno nahádžeme do skrine. A ak nám budú nejaké kusy odevu chýbať,
tak si radšej kúpime nové, ako by sme sa mali hrabať v nejakej skrini.
Skriňa je však po každom praní stále plnšia a plnšia. Už sa na nej samé
otvárajú dvierka. Musíme pred ne niečo naukladať, aby sa neotvárali. To
šatstvo, čo je v skrini, samozrejme už používať nemôžme, tak si musíme kúpiť
nové. Keďže sme však všetky peniaze minuli na šatstvo, nemáme čo jesť a sme
slabí a chorí. Sily nám uberá aj
neustály zápas s otvárajúcimi sa dvierkami na preplnenej skrini, pred ktorú
musíme dávať stále ťažšie a ťažšie predmety z našej domácnosti, ktoré nám potom
prirodzene chýbajú, pretože ich už nemôžeme používať. Vnútorný boj v našom byte
sa začal podpisovať aj na našej životnej energii ...
Prejavom "Egoizmu" je teda obrana vnútornej rovnováhy, ktorá je
narúšaná buď nedostatočným uspokojovaním určitých vnútorných potrieb, alebo
zmenou vonkajších podmienok, ktorým je potrebné čeliť. Je to prednostná
orientácia na seba, na riešenie vlastných adaptačných problémov.
Existuje veľa foriem obranných mechanizmov, ktorými sa Ego bráni pred
prílišnými zmenami.
Dokonca sa nedá presne povedať ani to, čo je to "prílišná
zmena" - u každého človeka je táto miera individuálna a závisí od toho,
ako je daný jedinec tolerantný voči vlastnému strachu a úzkosti (do akej
miery sa budem hanbiť, keď návšteva
uvidí môj neuprataný byt) a do akej miery dokáže disponovať svojimi duševnými
silami (či viem upratovať vo svojom byte rýchlo a vytrvalo, ba či dokážem
pritom hýbať aj ťažkými kusmi nábytku).
Nasledujúci výpočet obraných mechanizmov zahŕňa iba tie najtypickejšie,
ktoré by mohli za istých podmienok viesť k patológii. Nezabúdajme však, že
koľko je na svete ľudí, toľko je na svete individuálnych spôsobov obrán, v
ktorých sa vo väčšej či menšej miere môžu objavovať aj nasledujúce formy:
Vytesnenie - je vytlačenie nepríjemného
faktu alebo nepríjemnej emócie z vedomia. Človek môže napríklad prejaviť
ľahostajnosť v sitácii, v ktorej by mal inak prežívať sklamanie, alebo je to
zabudnutie určitých nepríjemných spomienok.
Popretie - je zdráhanie vnímať niečo,
čo vyvoláva nepríjemné emócie. Zatiaľ, čo vytesnenie sa týka vnútorných
pochodov, popretie sa vzťahuje k vonkajšiemu svetu. Človek si nechce pripustiť,
že realita je taká aká je, ale miesto toho si ju pomocou fantázie
"vylepšuje".
Izolácia - je vytrhnutie nepríjemného
zážitku z afektívnej väzby. Človek si udalosť pamätá, nezabudol na ňu, nepozná
však jej traumatický význam, alebo si odmieta pripustiť širšie súvislosti.
Konverzia alebo somatizácia - je
priemet nepríjemného vnemu do telesného symptómu. Zvlášť v dnešnej dobe sa
často hovorí o psychosomatických ochoreniach, ktoré majú tesný súvis so
životným štýlom.
Presun - je náhrada psychického
obsahu nejakým iným. Dôjdeme nasrdení z práce a svoj hnev, ktorý sme si v práci
nemohli dovoliť vyliať, presúvame na vlastnú rodinu, v lepšom prípade na
politikov počas televíznych novín.
Obrátenie voči sebe - ide
tiež o presun, ale s tým rozdielom že všetok svoj hnev, alebo iné emócie,
obraciame voči sebe.
Zovšeobecnenie - sa týka celej
kategórie javov, z ktorých jeden nám spôsobil nepríjemnú skúsenosť - po
nepríjemnom rozhovore s jedným psychológom, už nechcem vidieť žiadneho iného
psychológa.
Sublimácia - je pretavenie spoločensky
neprípustnej túžby do spoločensky akceptovateľnej formy. Muž túžiaci po ženách
začne modelovať ich sochy, maľovať obrazy, písať básne, ...
Reaktívny výtvor - je
správanie alebo charakterový postoj, ktorý je kompenzáciou vytesnených hnutí.
Obrana voči sexuálnym impulzom môže vyústiť do extrémne asketického postoja,
kde si už dotyčný zakazuje aj smiech a úsmev.
Projekcia - je pripisovanie pocitov
alebo hnutí, voči ktorým sa dotyčný bráni, niekomu inému. Manželka, ktorá sama
tajne obdivuje suseda, začne podozrievať z nevery svojho manžela.
Identifikácia - pri identifikácii sa
utvára vlastné Ego podľa niekoho druhého. Ten, kto sa identifikuje, kopíruje
alebo imituje nejakú druhú osobu.
Regresia - je návrat z vyššieho na
nižší stupeň vývinu. Dospelý človek, ktorý sa previnil, sa začne správať ako
malé dieťa.
Premena na opak - ak sa nejaká potreba
nenapĺňa, môže ju vystiedať odpor. Nenaplnená láska sa zmení v nenávisť. Ako
povedala Ezpova líška o hrozne: "Aj tak je kyslé."
Intelektualizácia -
tendencia spracovávať emocionálne nabité obsahy myšlienkovo, bez emócií,
zaoberať sa predovšetkým rozumovými stránkami danej veci a vyhýbať sa emóciám.
Afektualizácia - je to pritichodný
mechanizmus voči vyššie spomínanej intelektualizácii. Ide o to obmedziť
rozumový vhľad a nahradiť ho dramatizáciou, alebo prostredníctvom protichodných
emócií vytesniť hroziace nepríjemné emócie.
Racionalizácia - snaha o nachádzanie
"logických vysvetlení" v takých situáciách, kde takéto vysvetlenie
chýba. Aj keď toto vysvetlenie vôbec
nemusí byť vôbec pravdivé, je pre dotyčného vždy lepšie, ako pocit neistoty z
nevedomosti.
Odčinenie - odčiňovanie ublížení, ktoré
sa v skutočnosti nestali, stali sa len vo fantázii, alebo neboli až také
významné, za aké ich môže previnilec pokladať.
K týmto obranným mechanizmom by som zaradil aj samotné myslenie. Myslenie ako také, je tiež
určitým obranným mechanizmom pred problémovými situáciami, pomáha nám dostať sa
z pocitov neistoty a vypracovať si plány na všetky eventuality, ktoré by mohli
nastať.
Ako všetky vyššie spomínané obranné mechanizmy aj myslenie treba používať
v správnej miere. Môže nám pomôcť, ale nesmie sa stať naším pánom. Nemalo by
nás prenasledovať na každom kroku, bez toho, aby sme mali čas vydýchnuť si,
rozjímať, relaxovať, meditovať, prežívať a prejavovať svoje pocity. Ak sa tak
nebodaj stane, myslenie sa stáva bičom, ktorý nás ženie od jednej myšlienky k
druhej, od jednej činnosti k druhej - až do úplného vyčerpania.
Vytesnené zážitky a emócie, ktoré proces myslenia poháňajú, sa totiž
nedajú spracovať myslením, ale len emotívne. Darmo sa proti strachu budeme brániť myšlienkou „veď sa mi nič
nemôže stať“ – strach (a častokrát úplne iracionálny) sa stále vracia. Proti
emócii strachu sa dá brániť len opačnou emóciou – odvahou, ktorú musíme zažiť
nie premyslieť. Myslenie len odvádza riešenie našej situácie do slepej
uličky.
Podobne patologické môžu byť i niektoré formy relaxácií či meditácií,
ktoré napomáhajú zastierať vnútorné „konfliktné a nežiadúce“ vytesnené
skutočnosti a neumožňujú ich ventilovanie. Napr. nesprávne vedená relaxácia je
taká, ktorá vedie k˙ešte silnejšiemu potláčaniu vnútorných popudov, k˙ešte
väčšej deformácii sebaobrazu a tým aj k ešte väčšiemu vnútornému rozporu.
Relaxácie sú – podobne ako obranné mechanizmy – dobré, ak treba prerušiť
bludný kruh napätia, utíšiť myseľ, rozvinúť žiadúce psychické vlastnosti a
zozbierať dostatok pokoja, odvahy, síl... a všetkého, čo je potrebné na
skoncentrovanie pozornosti a následnú konfrontáciu s˙našim skrytým vnútorným
„nepriateľom“. Samotné relaxácie totiž problémy neriešia, len pripravujú cestu
k˙ich riešeniu. Problémy v˙nás ostávajú i naďalej – aj keď si ich počas
relaxácie neuvedomujeme.
Ak sa však relaxácie používajú samoúčelne len s˙úmyslom vyhnúť sa ťaživým
myšlienkam a tieto „zakryť“ mäkkou a príjemnou dekou utkanou z˙ilúzií, stávajú
sa ďalším kontraproduktívnym obranným mechanizmom, ktorý bráni integrácii
vytesnených zážitkov, pretože tieto si budú hľadať inú cestu, ako sa dostať do
vedomia – jednak budú našu „deku“ stále „prepaľovať“, čo si bude vyžadovať
ďalši a ďalšie „deky“ a jednak sa objavia ako iné telesné či psychické
ochorenia.
Obranné mechanizmy, pokiaľ sú použité v správnej miere a v správnej
situácii, umožňujú, aby sa uchránila kontinuita Ega a jeho vnútorný súlad.
Ak je tento súlad vytvorený dobre a ak máme dostatočne pružné a efektívne Ego-obrany, tak sa naše naše Ego nemusí príliš často zaoberať novými zraneniami, ale môže sa sústrediť na vyhojenie starších rán a potom aj na to, čo je mimo neho - napr. na prácu pre širšie okolie - aby aj v ňom postupne vytváralo podobný súlad, ako má v sebe.
Ego-obrany sa v priebehu ľudského života menia a vyvíjajú. Iné obrany
používa dieťa, iné adolescent a iné dospelý človek. Kým sme nevedomí, bránime
sa zubami a päsťami, neskôr si vezmeme na pomoc palicu, ešte neskôr prídeme na
to, že je lepšie vyrobiť si aj brnenie a ešte neskôr môžme prísť na to, že sa
môžeme brániť aj rozumom. Nakoniec možno zistíme že ešte lepšou obranou je naša
intuícia - naše srdce - a napokon sa presvedčíme, že náš obranný arzenál by
nebol úplný, ak by v ňom chýbala tá najlepšia obrana - Božia láska - naše
dobrovoľné odovzdanie sa do rúk čohosi vyššieho - z lásky, zo súcitu - v
prospech celku. Po určitom čase strávenom pod ochranou Božej lásky môžme
zistiť, že už vlastne ani niet pred kým sa brániť a vlastne ani čo by bolo treba
brániť.
Božia láska (agapé, buddhov múdry súcit s utrpením) zabezpečí, že naše
Ego, náš vnútorný riadiaci mechanizmus, dostane dostatok síl a zároveň i
dostatok pružnosti, aby sa vyrovnal so všetkými trhlinami, so všetkými
nerovnosťami, bez toho, aby bol nimi poškodený, či nebodaj zničený. Každé
poškodenie sa totiž veľmi rýchlo zacelí a Ego opäť nadobudne ideálny tvar.
Láska znamená milovať Boha svojho a blížneho svojho ako seba samého.
Milovať Boha a Jeho lásku dopriať sebe i svojmu okoliu. Takáto Láska lieči,
dodáva síl, mierni utrpenie, spája, čo sa prelomilo, vracia pokoj do duše a
dáva nádej do budúcnosti. A ak sa dostáva tejto Lásky nám, mali by sme ju
rozdávať i ďalej - svojmu okoliu, našim blížnym.
Uvedomme si však, že aj tu platí vyváženosť: milovať blížneho svojho ako seba samého - teda nie viac ani
menej. Ani opičia láska, ani sebaláska, ale vzájomné prepojenie Boh-Ja-Blížny,
kde láska rezonuje v rovnakej miere od jedného k druhému a zase späť. Buďme
teda voči sebe úprimní egoisti a doprajme si to, čo potrebujeme, a súčasne
buďme aj súcitní, vnímaví a empatickí altruisti a doprajeme i našim blížnym to,
čo potrebujú oni.
To isté hovorí aj buddha - ani prílišná askéza či odopieranie si
základných potrieb, ani konzumný život na úkor utrpenia iných nevedú k cieľu
nášho bytia.
Najlepšou cestou je teda stredná cesta. Nebojujme proti svojmu Egu, ale
za jeho celistvosť a za lepšie Ego-obrany. Ak sú tvrdé, treba ich zmäkčiť, ak
sú príliš mäkké, treba ich posilniť - tak aby nám pomáhali v procese vnútorného
rastu a zrenia na ceste k jednote, k integrácii, k ideálnej forme kruhu, ktorý
predstavuje aj svätožiara maľovaná okolo hláv ľuďom žijúcim v harmónii a
vyrovnanosti so svetom i sebou samými.
Veľkí teoretici osobnosti – taký ako Freud alebo Jung – zdôrazňujú
dôležitosť integrácie ako podstaty osobnosti. Úspešná osobnosť je tá, ktorá
dokázala integrovať všetky jednotlivé elementy, ktoré prispievajú k˙tomu, čím
sme a ktoré vytvárajú naše rôzne osobnosti.
Ego, v ktorom vládne súlad, jednota a v ktorom sa prejavuje celistvosť
osobnosti, sa zobrazuje symbolmi ako sú kruh, štvorec, kríž, mandala jin-jang,
... ktoré vyjadrujú zjednotenie protikladov. Otázkou teda je, ako k tomuto
zjednoteniu dospieť.
Odpoveď je skrytá v samotnom Egu a v jeho imanentnej schopnosti
integrácie. Ono samo má snahu a cieľ dospieť k jednote, no nie vždy má na to
dostatočné podmienky. Náš život je plný rôznych vnemov a neustálych premien,
takže miesto toho, aby mohlo Ego dokončiť svoju úlohu, musí sa brániť a bojovať
proti ďalším a ďalším podnetom.
Dokonca mnoho vecí, ktoré nám škodia robíme aj vedome, pretože nám to
ktosi povedal, poradil, alebo sme sa o tom dočítali v „odbornej literatúre”,
alebo nás jednoducho „zblbla” nejaká zázračná reklama. A to, čo má snahu robiť naše
Ego, sa nám jednoducho do toho všetkého nehodí. Prestávame teda rešpektovať
naše vnútro, našu prirodzenú intuíciu a miesto toho sa snažíme nasúkať do
nejakej do nejakej formy, o ktorej ktosi tvrdí, že je dobrá – i keď akosi
cítime, že je nám cudzia.
Vo východných meditáciách na Ego existujú dva prístupy: k nekonečnu
a k nule. Oba vedú k sebaobrazu, ktorý je ťažko niečím ohroziť. Ego s
takýmto sebaobrazom teda nemá potrebu obrany a nemusí nič vytesňovať do
nevedomia.
Prístup k nekonečnu by sa dal popísať slovami "aj toto som
Ja" - som i smutný, i úzkostný, i milujúci, i napálený, i zahanbený, i
zlý, i dobrý, ... poznávam sa v každej z ľudských vlastností, poznám ich
hodnotu a viem ich vo vhodných situáciách využívať a k žiadnej z nich nie som
pripútaný natrvalo. Žiadna ma nedokáže prekvapiť ani zaskočiť, žijem vo vedomí
svojej jednoty so všetkým a teda niet pred čím sa brániť ...
Zatiaľ čo prístup k nule je založený na poznaní neustálej zmeny,
kde nič neexistuje trvalo. Slovami to môžme vyjadriť ako: "ani toto nie
som Ja" - vnímam smútok, ale ja nie som ten smútok; vnímam úzkosť, ale ja
nie som tou úzkosťou; vnímam pochvalu, ale ja nie som ten, čo je dobrý; vnímam
hnev, ale ja nie som ten zlý, ... pretože toto všetko pominie a ja budem vnímať
iné veci. Dokonca nie som ani tento pokojný pozorovateľ, pretože ani toho
nevnímam stále. Akonáhle ho začnem vnímať, tak už nie som ním, ale iný
pozorovateľ. Som nič a ničomu nie je možné ublížiť, takže niet sa pred čím
brániť.
Všimnime si, že oba tieto prístupy končia tam, kde sme skončili aj pri
odovzdaní sa do rúk Božej láske. Kde niet nepriateľa, niet ani strachu a
úzkosti a teda ani nutnosti sa brániť. Naša psychika ostáva pokojná a sformuje
sa do podoby celistvého, pružného kruhu - energetického poľa bez pevného
vonkajšieho ohraničenia, bez trecích plôch. V takej chvíli zažívameme to, čomu
sa hovorí jednota, osvietenie, satori, nirvána, kráľovstvo nebeské, alebo rečou
psychológov: vrcholný zážitok, centrácia, sebarealizácia, ... Teoreticky vzaté,
jemné Ego bez trecích plôch si nemáme ako uvedomovať - tak ako si našimi
zmyslami neuvedomujeme povedzme elektrické pole. Časom je teda možné na jeho
existenciu zabudnúť.
Na oboch týchto cestách sa však nemôžme vyhnúť stretu so všetkým, čo
ukrýva naše nevedomie. Mystici, meditujúci mnísi a všetci, ktorí postupujú
týmto spôsobom, prežívajú tieto strety ako vnútorný boj s démonmi, ktoré sú
symbolickým zobrazením našich potlačených „hrozných” myšlienok, predstáv a
zážitkov.
Nášmu modernému európskemu naturelu snáď bude bližší prístup, ktorý je
menej mytologický a viac podložený „teoreticky”. Preto sa skúsme pozrieť na
tento problém zo strany západnej vedy -
psychológie.
Vrodené pudy a potreby, rovnako ako minulé zážitky sa nedajú zmeniť.
Ľudia so zdravou osobnosťou to vedia a snažia sa preto mať realistický
sebaobraz (self-concept) - pohľad na seba i na svoju rolu v˙živote. Ak máme
realistický sebaobraz, môžeme vidieť svoje dobré i slabšie stránky. Ľudia,
ktorí nedokážu vidieť svoje chyby, vidia iba časť zo seba samých. Ak obraz seba
nie je čistý, tak aj pohľad na okolitý svet je akoby nerealistický.
Na to, aby sme si mohli utvoriť realistický sebaobraz, musíme sa naučiť,
ako prijímať seba samých takých, aký sme. Potešenie nad svojimi dobrými
vlastnosťami a to, že si želáme prijať aj naše chyby, alebo na nich pracovať,
znamená, že sme na dobrej ceste. Prijímanie seba samých je dôležité pre naše
mentálne zdravie – je to šanca pre rozvoj vnútornej integrácie. Ak sme čestne
identifikovali problémové oblasti a neušli pred nimi, môžeme začať robiť zmeny.
Pri uvažovaní o tom, či prijať alebo zmeniť časť svojho Ja je dobré si
pamäť, že nik nie je dokonalý. Všetci robia nejaké chyby. Nie je teda
tragédiou, že nie sme v niektorej oblasti dosť dobrí, že sme v živote narobili
kopu hlúpostí a že nás i teraz občas prenasledujú „nevhodné” myšlienky. Každý
ich má. A čo sa týka minulosti - čo sa stalo, stalo sa. Nie je potrebné sa za
to hanbiť.
Úsilie zmeniť sa by malo v klaždom prípade vychádzať z našej
vlastnej˙túžby byť viac v˙súlade so sebou a s inými ľuďmi. Naše ciele by nemali
vychádzať z˙predstavy niekoho iného o tom, čo je dokonalosť. Ak sa aj rozhodneme, že by sme radi niečo na
sebe zmenili, nie je to vždy možné. Ale ak prijmeme na problém správny pohľad,
často to povedie k˙novým spôsobom, akými sa s˙danou vlastnosťou dokážeme
zaoberať.
Problém však už býva častokrát na začiatku snaženia – v odhaľovaní toho,
čo sa skrýva v našom vnútri. Naše Ego obrany bývajú také silné, že naše vedomie
k tomu jednoducho nepustia. Skryté zážitky sa však prejavujú navonok rôznymi
cestami a niekedy to, čo nevidíme my, môže vidieť niekto z náško okolia. Je
dobre, ak máme dôverného priateľa, duchovného vodcu, učiteľa, cvičiteľa, ...
skrátka niekoho, kto už má skúsenosti s˙pomocou a pozná sám seba. To posilňuje
k˙odvahe zmeniť sa – a tiež to dodáva odvahu prijať, čo nemôžete zmeniť. I
jedno i druhé je forma rastu. Ak nás teda niekto dokáže upozorniť na niektoré
naše zvláštnosti, tým nám umožní na nich pracovať. Netreba sa preto urážať a
odmietať kritiku, ale ju podrobiť bližšiemu skúmaniu, do akej miery je
oprávnená. Poctivo a čestne. Sám pre seba. Tam je začiatok vnútornej premeny.
Ďalej je tu otázka, ako zaobchádzať s tými vnútornými zraneniami a
nedostatkami, ktoré sme takto objavili. To, že sú, je znakom toho, že sme si
ešte nenašli spôsob, ako sa s nimi vysporiadať, takže pretrvávajú naďalej.
Moderná psychoterapia ponúka mnoho rôznych spôsobov, ako sa naučiť
adekvátnejšie reagovať na mnohé skutočnosti. Či už priamo nácvikmi nových
kompetencií, alebo využitím rôznych psychologických techník, ktoré dokážu
navodiť človeku dostatočne silný korekčný zážitok, alebo ktoré dodávajú nový
vhľad do celého problému.
Jednu z takýchto techník, ktorú používam v práci so svojimi klientami
ponúkam v sekcii praktických cvičení. Je založená na vytváraní takých
vnútorných vlastností a postojov, ktoré nám
umožnia láskyplne prijímať naše emócie i naše dávne zranenia
prostrednícvom symbolického zobrazenia. Týmto spôsobom sa dané emócie a pocity
transformujú a stanú sa našou plnohodnotnou súčasťou, ktorá už nie je obrátená
proti nám a už nám nespôsobuje bolesť a utrpenie, ale práve naopak, stáva sa
našim spojencom.
Proces integrácie znamená zjednocovanie so sebou a súčasne i s ľudstvom,
ktorého je človek súčasťou. Ďalším znakom dobrého mentálneho zdravia je teda
schopnosť vytvárať si blízke vzťahy s˙inými ľuďmi. Ľudia, ktorí sa nevedia
prijať, nedokážu prijímať ani˙druhých. Preto sa cítia osamelo a nešťastne. Títo
tiež môžu ziťovať, že je pre nich ťažké byť láskavý alebo čestný aj k˙iným. Ak
sa nazdávame, že sami nie sme hodní lásky, je ťažké milovať ostatných. Aj o tom
je vyššie spomínaná terapeutická technika.
Nakoniec je dôležité si uvedomiť, že určité spôsoby správania vedú
k˙istým následkom. Neviňte iných za to, aký sme, ale sami prevezmime
zodpovednosť za svoje správanie. Staňme sa tvorcami reality, nie jej obeťami.
Ak sme aj v detsve zažili všeličo, čo nás poznačilo, neplačme nad rozliatym
mliekom. Vezmime zodpovednosť za náš ďalší život sami do svojich rúk a začnime
ho pretvárať a viesť tam, kam to považujeme za správne. Rozhodnime sa zbaviť
zlých, neproduktívnych návykov a miesto nich si vytvárajme nové, hodnotnejšie.
Meňme svoje postoje a svoje predsudky. Celkom vedome a zodpovedne.
Nedá mi, aby som
sa v tejto súvislosti nespomenul jeden budhistický text. Mirko
Fríba, psychoterapeut, ktorý prešiel budhistickým výcvikom
na Srí Lanke, takto opisuje vo svojej knihe Dhammapadam na str.
28 aspekt správneho snaženia:
"
... treba sa vystríhať vzniku
nežiadúcich a zhubných predstáv, zvykov, myšlienok,
úmyslov, ktoré‚ sú prekážkou dosiahnutia cieľa
- a ak
už vznikli - treba sa usilovať o ich
prekonanie, je treba sa snažiť o vyvinutie blahodárnych stavov mysle, zvykov, myšlienok a úmyslov,
ktoré‚ sú nápomocné‚ na dosiahnutie cieľa
- a ak už tu takéto stavy mysle sú - je nutné bdieť nad tým, aby sme si ich
uchovali."
Nič
nové pod slnkom. Všetko už bolo povedané. Len to treba začať uplatňovať.
...
Ak
sa mi to podarí dosiahnuť,
budem
môcť ochutnať
najčistejšiu
mystickú skúsenosť,
čiže
súhlas so všetkým, čo je.
...
Anthony
de Mello
Literatúra:
Grusec,
J. E.: Foundations of psychology. Copp Clark Pitman Ltd., Mississagua, Ontario,
1990.
Hughton
Mifflin: Health. Houghton Mifflin Company, Boston, Massachusetts, 1991.
Hall
C. S. and Lindzey G.: Psychológia osobnosti. SPN, Bratislava, 1999.
Kastová
V.: Dynamika symbolú: základy jungovské psychoterapie, Portál, Praha 2000.