Joga a jej pozadie – pravda víťazí?

Dvadsiate siedme číslo Učiteľských novín uverejnilo článok p. Lichvárovej o „Joge a jej duchovná pozadie“. Tvrdenia, ktoré tam autorka uvádza sú žiaľ neobjektívne a poškodzujú dobré meno jogových organizácií ktoré združuje Slovenská asociácia jogy (SAJ). SAJ je najväčšia profesijná organizácia združujúca organizácie vyučujúce jogu na Slovensku v zmysle jej stanov a tréningového programu. Mnohí jej učitelia spolupracujú so školami od materskej po vysoké školy. Majú mnohoročné skúsenosti aj s možnosťami aplikácie jogy v učebnom prostredí.

Článok hovorí na začiatku že na Slovensku je 83% kresťanov a že je chybou pre kresťanov ponúkať „ortodoxný systém jogy“, ktorý ohrozuje duchovné hodnoty kresťanstva a ohrozuje slobodu vyznania. Potom vymenuváva „čo sľubuje joga“ a – podobne ako pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska – hovorí o tom, že zlé hospodárske pomery v dnešnej Indii sú znakom nevhodnosti jogy.

Odhliadnuc od toho, že joga naozaj pomôže človeku, ktorý ju správne pestuje udržať si zdravie, zlepšiť psychosomatickú rovnováhu a šťastnejší spôsob života ako aj odbúravanie stresu, a negatívnych vplyvov v živote, je smutné že autorka túto tému rozoberá v duchu ktorý je v protiklade s materiálmi 2. Vatikánskeho koncilu, kde sa hovorí o otvorenosti a úcte voči iným filozofiám aj náboženstvám. To, ako joga obmedzuje náboženskú slobodu u nás som z článku nepochopil.

India prežila mnohé obdobia slávy a jej kultúra má viac ako 5000 ročnú minulosť. Indická veda, umenie, literatúra prežila už viac vrcholov a dala svetu mudrcov, filozofov, vládcov, umelcov, vedcov, technikov, staviteľov, lekárov, remeselníkov aj politikov, ktorí dokázali obdivuhodné veci v období, keď Európa žila podstatne primitívnejším životom. V prítomnosti – práve v dôsledku Európanmi vynútených kolonizačných procesov a následného politického dedičstva – India nie je krajinou materiálneho blahobytu väčšiny obyvateľov. Ale ak materiálny blahobyt kladie autorka za vzor, potom asi je to len preto, aby išla v smere prítomného trendu konzumného pohľadu na život.

Joga ani v Indii nie je vec masová. Dávnejšie jogu mohol pestovať iba človek najvyšších kvalít. Iba začiatkom minulého storočia začali skúmať možnosti aplikácie jogy pre bežného človeka a pre človeka so zdravotnými problémami. Dnes v tomto smere je bohatá výskumná aj praktická báza poznatkov, ktorú ťažko spochybniť. Problémy ľudí v Indii nesúvisia s jogou, ale podobne ako u nás, s problémami vzdelania, produktivity, etiky podnikania, politiky no a v neposlednej miere s klímou, ktorá neumožňuje taký pracovný a produkčný režim ako v Európe.

Joga nikdy nebola ani nie je náboženstvom v Indii ani inde. Pre tvrdenie, že joga je náboženstvo chýbajú skutkové dôkazy. Keď autorka tvrdí, že joga je súčasťou hinduistického a budhistického náboženstva, je to polopravda. Klasickú jogu, teda hathajogu alebo aštangajogu – osemstupňovú jogu – ktorú neskôr popisuje, nepestujú ani v rámci hinduizmu ani budhizmu. Jednotlivé náboženstvá (ako napríklad aj džainizmus či pársíizmus, či taoizmus) si z jogy vybrali niektoré časti, ktoré mohli použiť pre zlepšenie kvality svojho vnútorného života. Joga skúma človeka v jeho plnosti a tak jej skúsenosti v oblasti jej záujmu sú unikátne.

Je preto zavádzajúce, že pri pojednávaní o joge autorka rozvádza (nepresný) model brahmanizmu a budhizmu. V tomto smere tu neuvádzam korekcie, pretože pojednanie by malo byť o joge a nie o náboženstve.

Ako sme spomenuli, joga vo forme aštangajogy či hathajogy nie je súčasťou žiadneho náboženstva a to ani Indického. Niektoré jej postupy boli adaptované prakticky vo všetkých náboženstvách (resp. boli nezávisle znovuobjavené), pretože štruktúra ľudskej bytosti sa po tisícročia nemenila. Čiže náboženstvá od jogy prebrali viac jogových techník, ale joga od náboženstiev ich postupy neprebrala, pretože nemá náboženské ambície.

Teraz k definícii jogy: Podľa Encyclopaedia Britannica joga je:

Yoga (Sanskrit: "Yoking," or "Union"), one of the six orthodox systems (darshans) of Indian philosophy. Its influence has been widespread among many other schools of Indian thought. Its basic text is the Yoga-sutras by Patañjali (c. 2nd century BC?).

V preklade to znamená: joga (v sanskrite „spriahnúť“, „spojiť“) je jednou zo šiestich ortodoxných systémov (daršanov) indickej filozofie. Jej vplyv bol rozšírený aj na veľký počet iných škôl Indickej filozofie. Jej základným textom sú Joga sutry Pataňdžaliho (cca 2.st. pr. Kr. ?). To, že joga je tréning celého človeka nikto znalý jogy nepopiera. Človek by mal rozvíjať svoje telesné, mentálne aj duševné schopnosti. Neviem prečo označuje jogu pejoratívne že „Nie je to však nijaká nevinná zdravie podporujúca gymnastika“. Joga nie je gymnastika, ale nie je v ničom, čím ju autorka obviňuje „vinná“. Potom cituje Atharvavédu. Ako to vyplýva z názvu, je to jedna z véd, čiže brahmanistických autoritatívnych textov. Nie je to teda zdroj z ktorého sa dá čerpať informácia o joge. Nakoľko v starom védickom náboženstve mali magické úkony pomerne veľký význam, pohľad Atharvavédy popísaný v jej 20 častiach je týmto pohľadom poznačený. Ináč siddhi – čiže „nadprirodzené schopnosti“ mali aj niektorí kresťanskí svätci, k menu ktorých sa viažu zázraky, ale neoznačujeme to ako negatívum. Mystické spojenie s Bohom je snaženie aj náboženstiev včítane katolíckej viery – hlavne v jej monastických kontemplatívnych podobách. F. Blankeho tvrdenie, že „duševné vypätie spojené s jogou sa ukázalo byť nebezpečné, ľudia sa nestávajú šťastnými, ale naopak prepadávajú depresiám“ je tendenčné prehlásenie. Ak by takýto jav nastal, je to asi niečo, čo v kresťanskom kontexte môže pociťovať napr. kresťanský mních či mníška, ktorý/á sa snaží o spojenie s Kristovým mystériom môže mať „depresie“ – stačí si prečítať životopisy kresťanských mystikov o “tmavej noci duše“. Ale to nie je depresia bežného človeka, ale zatiaľ nenaplnená túžba po vrchole „Božej hory“ ako to nazval Svätý Ján z Kríža. Joga samozrejme tiež pozná takéto stavy, lebo sú súčasťou možností človeka. Tieto príklady tu uvádzam preto, lebo autorka užíva akoby dvojitú mierku. Keď treba kritizovať jogu tak je nadprirodzená schopnosť negatívum, ak by sa jednalo o životy napr. kresťanských svätcov, bolo by to znakom ich svätosti. Ináč v joge sa chcenie dosahovať siddhi pokladá za prekážku vo vnútornom rozvoji. Citovaná Joga sutra Pataňdžaliho verš III.38 hovorí, že „siddhi sú prekážkou...“

Neskôr joge priraďuje termín „pseudonáboženstvo“. Bolo by zaujímavé vedieť na akých základoch posudzuje jogu ako náboženstvo. Je pravdou, že zatiaľ ani filozofi ani teológovia sa nedohodli na univerzálne prijatých kritériách na posúdenie čo je alebo nie je náboženstvo. Ak ale joga je náboženstvo, potom to, že sme ľudia je vlastne tiež „náboženstvo“, pretože máme spirituálnu inteligenciu ako aj vstavaný „hardware“ a „software“ na dosahovanie mystických duševných skúseností. Toto je dnes overené najmodernejším výskumom (pozri napr. Newberg, Aquili: Why God won´t go away (Ballantine, 2001).

Autorka zrejme nemá skúsenosti s meditáciou, pretože ináč by nehovorila, že meditácia je ťažko overiteľné územie. Iste, kartografický prieskum tam ťažko robiť, ale vnútorné priestory človeka boli po tisícročia „mapované“ a sú stále dokonalejšie známe. Aj v kresťanskej mystike existuje rad škôl a popisov „územia meditácie“. Tvrdenie že joga vytvára v človeku prázdnotu je v tejto podobe nepravdou. Joga pomôže zkľudniť myseľ, a tým sa jej pracovný priestor vyprázdni. Ale jej pamäťové časti nie sú premazané ani vyprázdnené. Informácie sú vždy k dispozícii. Keď sa človek v meditácii vnútorne otvorí – ak sa jedná o jogu – nakoľko joga má teistickú filozofiu, otvára sa Bohu a nie okultným vplyvom či démonom. K tomu, aby sa otvoril okultným vplyvom musí k nim mať predchádzajúci vzťah. K tomu, aby sa otvoril démonickým vplyvom musí tam byť afinita k takýmto silám. Ale potom sa nejedná o jogovú meditáciu. Práve preto pre katolíka, ktorý verí v Boha jogová meditácia by mala zvlášť silne podporiť jeho naplnenosť Božou silou a vôľou. To, že jogu robia aj v satanistických krúžkoch je prekvapiujúca informácia – v tom prípade satanisti musia byť v krížku so satanom, pretože joga – ako aj autorka spomenula – učí  neubližovanie, pravdivosť, neodcudzovanie, nehrabivosť, cnosť a ďalšie kvality, ktoré satanovi asi ťažko budú príťažlivé. Potom autorka robí vyhlásenie, že TM je populárna forma jogy. Zrejme opäť nemá osobné skúsenosti, pretože TM je meditácia, ktorá síce pôvodne vychádza z jogy, ale je vytrhnutá z jej kontextu a inštruktori TM nič praktické o joge nezvyknú vedieť, lebo ich to neučia. TM o sebe netvrdí že je to joga. Autorkinou logikou by bolo možné prehlásiť Schultzov autogénny tréning a veľa z psychologických postupov tiež za jogu. Majú v sebe prvky jogy, ale jogou rozhodne nie sú, pretože ich tvorcovia iba aplikovali isté poznatky a skúsenosti  jogy a zasadili ich do nového rámca, kde ich pôsobenie je iné ako u jogových cvičení. Ten nemecký rozsudok o TM môže byť spôsobený práve vytrhnutím meditácie zo širšieho integračného kontextu, ktorý klasická joga má.

V poslednej časti autorka dáva opäť do súvislosti jogu a Východné náboženstvá. Pritom jej interpretácia je skutočne nepresná. Koncept karmy v sebe práve zahrňuje aktívnu rolu človeka. Karma v tomto modeli sa rozdeľuje na karmu, ktorú človek svojimi skutkami vytvoril, ale ktorá ešte nepriniesla svoje ovocie, potom na tú, ktorá už priniesla svoje ovocia a na tú, ktorú pre budúcnosť vytvárame svojimi prítomnými skutkami. Opak je teda pravdou než jej tvrdenie, že „zákon karmy popiera, neuznáva a vyraďuje slobodnú vôľu človeka“. Karmu si človek vytvára práve v dôsledku slobodnej vôle. A môže ju tvoriť dobrú, neutrálnu či zlú. A každý skutok môže korigovať (do akej miery závisí na charaktere skutku) iným skutkom. Takýchto nepresností je v článku veľa, ale nakoľko sa priamo netýkajú jogy tak to nekomentujem. Je však smutné, že autorka predkladá tento koktél ako duchovné pozadie jogy.

Závažné je však tvrdenie, že „rozdiely medzi kresťanstvom, hinduizmom a budhizmom sú tak zásadné, že sa navzájom vylučujú, a preto preniesť jogu do kresťanského sveta je z duchovného hľadiska nemožné“. Klasická joga, ktorú vyučujú členské organizácie SAJ neobsahuje v sebe prvky hinduizmu ani budhizmu, a prax ukázala v celom svete, že jogu kresťanský svet vie veľmi dobre integrovať. Prax ukázala aj to, že joga v prípade kresťana mu vie pomôcť k hlbšiemu stretnutiu s Kristom, k poznaniu Boha Otca a k prijatiu Ducha Svätého. Keď autorka tvrdí, že kresťanská joga neexistuje opäť sa mýli, existujú viaceré medzinárodne uznávané publikácie o kresťanskej joge a existujú tisíce kresťanov, ktorí jogu cvičia ako kresťania bez ujmu na ich kresťanstve.

Nakoniec uvediem, že do školstva je joga zavádzaná (nie síce celoplošne a nie povinne) vo viacerých štátoch napr. aj v Taliansku a to v rámci vládou podporovaných projektov. V mnohých krajinách EU aj USA sa joga učí na vysokých školách v rámci celoživotného vzdelávania. U nás s prvkami jogy v školstve sú skúsenosti od prostriedku 80-ich rokov.

Ak teda autorka považuje svoju informáciu o joge za mnohostrannú a nemanipulatívnu, potom k sebe nie je objektívna a zrejme si svoj článok nekonfrontovala s niekým, kto sa v teórii aj praxi jogy skutočne vyzná.

Organizácie združené v Slovenskej asociácii jogy vyučujú klasickú jogu, ktorá je u nás v povojnovom období známa od konca 50-ich rokov minulého storočia prostredníctvom verejných kurzov. Tréningový proces je orientovaný hlavne na telesné cvičenia, dychové cvičenia a relaxáciu. Kurzov sa zúčastnili len za posledné desaťročie aj tisíce kresťanov, ktorí boli vo svojej viere posilnení a nie oslabení. Stáva sa, že ľudia bez vierovyznania sa stanú vplyvom poznatkov z jogy kresťanmi. Preto neobjektívne prehlásenia vznesené v článku voči joge sú neopodstatnené a veríme, že pravda nakoniec vždy víťazí.

G.M. Timčák

Prezident Slovenskej asociácie jogy