Tajomstvá jogy ináč

V 25. čísle Zrna som si prečítal článok "Propagovať karate?". Autor sa snaží podať analýzu vybraných historických a filozofických aspektov orientálnych bojových umení. V prvom rade chcem podotknúť, že bojové umenia nie sú len orientálne ale aj Západné. Väčšina Západných bojových umení (šerm, hod diskom či oštepom, lučištníctvo, športová streľba, zápasenie, box, beh, orientačný beh, biatlon, triatlon, pentatlon atď.) sa pretransformovalo na športy. Východné bojové umenia - okrem toho, že sa pretransformovali aj na súťažné športy - často zostávajú zaradené aj v repertoári vojenského výcviku špeciálnych jednotiek. U bojových umení teda v prvom rade z hľadiska kresťana vyvstáva otázka ako zachovať lásku k blížnemu a ako nezabiť (či poškodiť zdravie) pri pestovaní týchto umení mimo športový rámec.
Väčšina orientálnych bojových umení kladie dôraz na zručnostnú a energetickú stránku. Filozofická stránka je v západnom prostredí podradná pretože tu nie je zakorenený etický kódex orientálnych bojových škôl a Európski cvičenci veľa z východnej filozofie nevedia. Európski cvičiaci bývajú utilitariánski - dôraz kladú na "bojovú" efektívnosť.
Orientálne bojové umenia v Európskom poňatí teda v princípe kladú svet do polohy potenciálneho nepriateľa, a stali sa symbolom sily/prevahy nad každým "nepriateľom". Od toho je už iba krok k násiliu, lebo človek nezriedka siaha k preemptívnemu kroku ak sa cíti ohrozený.
V športovom prostredí sa ešte uchováva aj u najtvrdších smeroch "bezkontaktný" princíp boja, ale z filmového plátna k divákovi prichádzajú čoraz tvrdšie verzie kontaktného boja.
Preto aj ja - ako človek a katolík - sa prikláňam k pohľadu, že duch orientálnych bojových umení v našom prostredí - ak sa k nemu nepridá univerzálne záväzná filozofia obmedzení použitia - môže prispieť k ďalšiemu rozšíreniu atmosféry násilia medzi ľuďmi. Preto je snáď najvhodnejšie ich osvojovanie si v rámci súťažných športov, kde sú spôsoby aplikácie monitorované a kontrolované.
Bojové umenie ako spôsob sebaobrany tiež ťažko odsudzovať, aj keď tu opäť adresujeme celospoločenský problém rozmáhania sa násilia a následného pocitu ohrozenia a neistoty.
V článku sa trochu prekvapivo objavila aj časť o joge. Autor postuluje rad tvrdení, pre ktoré neuvádza zdroje a ktoré svedčia o nedostatočnej erudícii autora. Ako prezident Slovenskej asociácie jogy si dovolím zaujať k nim stanovisko.
Autor hovorí, že joga je neoddeliteľný prvok sústavy náboženských predstáv hinduizmu, a že je to súbor náboženských praktík. Toto NIE je pravdivé. Bolo by tu zaujímavé definovať pojem "náboženstvo". Ďalej, správny názov "hinduizmu" je brahmanizmus. Brahmanisti nie sú jogíni, aj keď užívajú prvky jogy. Totiž ak by sme užívali autorovu logiku, potom aj katolícke náboženstvo je v istých smeroch "jogové". Ako? Nuž napr. meditačné techniky patria do tréningu náročnejších podôb jogy, preto by sme mohli tvrdiť, že aj kresťanská meditácia je "jogová". Kresťanská tradícia duševných cvičení učí stavom sústredenosti mysle, v joge odborne zvaným pratjahara, dhárana a dhjána (napr. pri modlitbe, rozjímaní), učí "recitácii kresťanských mantier", učí nezištnému konaniu, konaniu vôle Božej, lásku a oddanosť Bohu a teda aplikáciu karma jogy aj bhakti1 jogy. Iste ale každému katolíckemu čitateľovi je zrejmé, že takéto prehlásenie by bolo polopravdou, lebo kresťanstvo nevyvíjalo tieto metódy štúdiom či adaptáciou techník či smerov jogy. V podstate ale sa tu využívajú analogické mechanizmy vyplývajúce z jednotnej základnej štruktúry ľudskej anatómie, fyziológie, biochémie a psychiky. Čiže joga aj náboženstvá musia využívať analogické časti ľudskej štruktúry ak chcú dosiahnuť sústredenosť, alebo ďalšie modusy koherentnej práce ľudskej psychiky. Z toho dôvodu ale joga ešte nie je náboženstvom len tak ako náboženstvo sa tým nestáva jogou. 
Joga je systém, ktorý sa zaoberá človekom a jeho fyzickou a psychickou štruktúrou. Robí to preto, aby mu umožnilo ľahšie objaviť svoje vnútorné potenciály a využiť ich k spoznaniu Boha, teda správne žiť. Preto môžeme povedať, že každé náboženstvo využíva techniky známe aj z jogy. Samotná klasická joga ale nikdy nebola a nie je náboženstvom. V Indii ani inde neexistuje náboženstvo zvané joga ani joga s nejakým atribútom (napr, karmajoga).
O moderných religioidnych smeroch, ktoré užívajú názov joga ako marketingový prostriedok tu nebudem hovoriť, lebo ani autor sa o nich nezmieňuje, aj keď je to téma, ktorá by nepochybne zaujala a uľahčila orientáciu sa veriacich v týchto oblastiach.
To, čo píše autor o cestách hinduistickej viery vyplýva asi z až humornej neznalosti brahmanizmu. Brahmanizmus sanskritské slovo joga užíva ako pojem pre isté stavy mysle a vedomia. "Joga" ako slovo má veľa významov a iba na Západe si ľudia tento pojem spájajú výhradne s cvičením jogy, lebo sú im sanskrit ale aj indická filozofia a náboženstvá vzdialené. Brahmanizmus je náboženstvo, ktoré je založené na princípe obete. Obetník obetuje niečo čo mu patrí Bohu - z lásky či pocitu povinnosti, a nezriedka očakáva, že Boh ho za to odmení. Obeta je jeho pojítko k Bohu. Kňaz je prostredníkom medzi veriacim a Bohom2. Musí patriť do kasty brahminov. K tomu, aby veriaci aj kňaz pristupovali k obeti očistení, od védických čias užívajú napríklad dietetickú reguláciu, dychové cvičenia či meditácie. Pritom ale karma joga, džňána joga, bhakti joga ani rádža3 joga NIE je v "ponuke" brahmanizmu. Brahmanizmus je naviac náboženstvo, ktoré nekonvertuje a nezískava novovercov z radov iných náboženstiev. Je tomu tak aj preto, lebo brahmanizmus je budovaný pre indické kultúrne a sociálne podmienky vyvinuté za posledných 4-6 tisícročí a cudzinec ("mleččcha") nemá šancu ich zvládnuť. Je prekvapivé, prečo autor nespomína aplikácie jogy v džainizme, v rôznych školách buddhizmu, v pársíízme, taoizme a ďalších starých náboženstvách, ktoré prišli do styku s jogou.
Prehlásiť karma, džňána, bhakti či rádža jogu za cesty brahmanizmu, alebo že joga je podstatou brahmanizmu, je nezmyselné. Keby si autor prečítal aspoň knižku "Čtyři tisíciletí Brahmanizmu" vydanej v sedemdesiatich rokoch minulého storočia, bolo by mu veľa vecí v tomto smere jasnejších. Možno, že by stálo zato zadať niekoľko teologických diplomových prác, ktoré by objektívne a erudovane skúmali vzťah náboženstva a jogy.
Vrátim sa k výroku autora že jogu môže prezentovať ako duchovne neutrálne, zdraviu prospešné cvičenie iba ten, kto sa snaží zámerne niekoho zavádzať, alebo je vo svojom presvedčení značne naivný. Bolo by dobré, keby pre tieto tvrdenia uvádzal aj podporné fakty (napr. aký jogový smer či školu, alebo aké negatívne vplyvy mal na mysli). Autor tu užíva slovo joga obecne, bez špecifikácie v akom konkrétnom kontexte či význame ju užíva. 
Koreň sanskritského slova joga znamená "spriahnuť, spojiť, zjednotiť". Môže však mať aj rad iných významov. Napríklad stav plne jednobodovej mysle či cvičenie rôznych aspektov jogy. 
Typov jogy je veľmi veľa - však joga sa vyvíjala na indickom subkontinente minimum 5 tisícročí. Treba ale odlíšiť klasickú jogu (aštangajóga a hathajoga) od mladších smerov. Takto karma joga je joga kde sa cvičí myseľ v nachádzaní svojho miesta v živote, ochote etického konania bez myšlienky na odmenu, a vôľa spoznávať všetko ako prejav Božej aktivity. Džňána joga je smer, kde sa vychádza z predpokladu, že jedine To, čo Je - a teda je nemenné - stojí za pozornosť meditujúceho človeka. Preto meditačnou technikou "nie to - nie to" (neti-neti) sa snažia rozlíšiť Skutočnosť od neskutočnosti. Za neskutočnosť ("nie to") považujú všetko, čo je nevečné4. Rádža (presnejšie aštanga) joga je jogou, ktorá vychádza z toho, že kľúčom k spoznaniu hlbokej podstaty človeka je v "demoduláci virtuálneho priestoru vybudzovaného mysľou" pomocou zmyslových a ďalších vnemov, ktorý zakrýva prístup k hlbším duševným poznaniam. Autorom nespomenutá hatha joga je smer, ktorý cvičením telesných, dychových a mentálnych cvičení pripravuje človeka k zdravému životu a životu, ktorý prirodzene vedie k Bohu. Keď to takto definujem hovorím aj v zmysle výsledkov výskumu uvedených v publikácii Newberg, Aquili: Why God won´t go away (Ballantine Books, 2001). Že aké náboženské prostredie si človek zvolí, resp. v akom vyrastá nie je predmetom rád jogy. 
To, čo autor uvádza ohľadom "cieľov jogo-ciest" je skutočne zaujímavé. Všetky typy klasickej jogy hovoria, že zdravý človek, žijúci v harmónii so sociálnym prostredím, prírodou a Bohom má najväčšiu nádej na spoznanie cieľa svojho života daného Bohom. Keby telo človeka považovala joga iba za "akúsi schránku z ktorej je potrebné sa vymaniť pomocou mókše (nirvány5)", načo by cvičili6? Ale v džňána joge sa naozaj telu veľa nevenujú, pretože nevidia v ňom kľúč v spoznaniu Najvyššieho Vedomia (Atman - neosobný Boh). Kontemplatívne smery ako džňána joga mali podobný vzťah k telu ako sv. František z Assisi k "bratovi somárikovi". Ináč v joge (podobne ako v Čchan buddhizme) džňána jogínov učili nielen "odchádzať", ale aj "vrátiť sa". Teda jogín sa nemal nesnažiť "ujsť" zo života, ale prežiť ho v osvietenom stave.
Samozrejme, keby sme sa tu chceli venovať histórii jogy mohli by sme sledovať vývoj od tých dôb, keď cieľom bolo dosiahnuť osvietenie ("Arhantstvo" (Buddh. Termín), či "Rišiovstvo") a považovať následný život za "pobyt telom na zemi a dušou v Bohu", až po dobu, keď - pravdepodobne vplyvom Mahajánového Budhizmu - sa objavil koncept, že človek po dosiahnutí poznania Boha by mal tu na zemi pomáhať druhým v tom, aby to aj oni dosiahli ( v Budhizme "Bodhisattvovstvo").
Znovu je potrebné pripomenúť, že u nás v rámci SAJ a teda aj jej členských organizácií prebieha výučba klasickej jogy - teda hatha jogy a niektorých prvkov aštangajogy. Čiže informácie o ostatných (vývojovo mladších) typoch boli pre informáciu autora. Pri čítaní týchto riadkov ďalej je potrebné mať na mysli rozdiely medzi filozofiou a náboženstvom, medzi humánnym pohľadom na ciele života človeka a náboženským pohľadom na ciel života človeka.
V nasledujúcich riadkoch potom autor sa odvoláva na definície, ktoré si sám zadefinoval a prechádza k tvrdeniu, že "je nepoctivé niektoré prvky hinduizmu vytrhávať z ich náboženského kontextu a baliť ich do obalu moderných pojmov...". Nuž áno, ja mám tiež pocit, že autorov prístup by mohol byť "poctivejší", lebo zlúčil jogu s hinduizmom a potom sa na tento hybrid odvoláva. Ako to bolo vyššie vysvetlené, uvedené typy jog nie sú totožné s hinduizmom/brahmanizmom (pre zaujímavosť uvediem, že napr. filozofia advaity aj džňána jóga pokladá praktiky brahmanizmu za zbytočné "obchádzky" skutočného problému), nevyvíjali sa v jeho rámci, nie sú pre brahmanistov predpisované, aj keď ich brahmanistickí kňazi aj veriaci samozrejme užívať môžu. Jogínov ešte ani Ibn Battuta (arabský cestovateľ zo 14. storočia) nespomína ako religionistov, ale ako ľudí, ktorí podobne ako lekári sa zaoberajú človekom.
Autor správne poznamenáva, že bežný kresťan sa nevie orientovať v zložitom systéme východnej mystiky a že neznalosť problematiky sa nedá dlhodobo skrývať za všeobecné a dogmatické postoje. Je iba škoda, že jeho príspevok k objasneniu pojmov veľmi neprispel, naopak myslím, že čitateľa v mnohom dezinformoval.
Tento článok asi nebude zaujímať laického čitateľa, ale mohol by byť informáciou pre autora, ktorý je študentom teológie a podporiť jeho snahu prehĺbiť svoje myslenie a úvahu len tak ako pestovať nezaujatosť a úctu k iným tradíciám myslenia. Články ak ten, ktorý som komentoval by bolo vhodné recenzovať odborníkmi, aby sa k laickej verejnosti nedostávali neúplné či neobjektívne informácie.


G.M. Timčák



1 Autor nesprávne uvádza bhagti jogu. Ináč karma a bhakti joga nepatria do skupiny klasických jogových techník.
2 Autor na jednom mieste uvádza, že brahmanizmus pozná 330 000 000 "božských bytostí". Neviem na čom spočíva tento odhad. Zrejme opäť z neinformovanosti. Pre Inda (ak je brahmanistom) Boh je jeden, ale jeho prejavy sú rôzne. Slovo déva, ktoré sa často obecne prekladá ako boh, však znamená najmä bytosti, ktoré by kresťan nazval anjelmi, archanjelmi resp. v najvyššom prípade serafmi či cherubínmi. 
3 rádža znamená kráľovská, nie "cesta pohybu". Odborný názov je aštanga joga - joga ôsmych častí.
4 Džňána jóga je produktom filozofie advaita vedanty. Advaita vedanta je smer, ktorý vznikol ako revolt proti Buddhizmu v Indii a bol odpoveďou na otázky a problémy formulované Buddhizmom, v kontexte ktorý uznáva autoritu véd (čo Buddhizmus neuznával).
5 Autor tu uvádza Buddhistický termín, ktorý nie je ekvivalent mókše. Mókša znamená oslobodenie sa od "kolobehu životov a úmrtí". Ale to neznamená, že život nie je potrebné žiť. Preto existuje aj pojem "džívanmukta" - ten, ktorý dosiahol Slobodu už počas svojho života. Nirvána (v pálí Nibbána) je "vyvanutie" - demoduláciu osobnosti.
6 O zdraviu prospešnom vplyve cvičenia klasickej jogy (pozri napr. môj príspevok o joge a jej mieste v modernej spoločnosti) dnes je dosť ťažko pochybovať - aspoň teda nepochybujú tí, ktorí sa pomocou nej dostali zo svojich zdravotných problémov.